Dnes som čítala dve vyznania, ktoré mali toho veľa spoločného. A zažila niekoľko zážitkov, ktoré sa k tomu pridali. K tomu pocitu. Že mladí ľudia (teraz myslím tých pod dvadsať, ale neznamená to, že ostatných ľudí chcem vynechať 
) sú v dnešnej dobe nádherní. Krásni. Zvnútra.
Jedno z tých vyznaní hovorilo o presvedčení mladého muža, že nebude mať deti. V diskusii pod textom sa objavilo mnoho názorov už skúsenejších ľudí, mužov aj žien, ktorí tvrdili, že z toho vyrastie a že zmení názor. Že je to len mladícka nerozvážnosť a že o niekoľko rokov sa na to bude dívať inak. Že je to len prejav strachu zo zodpovednosti a časom mu to dôjde.
A on odpovedal úžasným spôsobom; nikoho neurážal, nič navyše nevysvetľoval, len skonštatoval, že je to jeho presvedčenie a že rešpektuje ich presvedčenia.
To druhé vyznanie sa týkalo vzťahu k Bohu; o tom, že nie všetci máme rovnaké podmienky na prijatie Boha. Že mnohí ľudia môžu dokonca viniť Boha za to, že nám nedal dostatočne dobré nastavenie na naozaj dobrý vzťah s ním. Že to je dôvod, prečo toľko ľudí v súčasnosti má vieru “na saláme”. Písal o viere ako o spôsobe života; ako o niečom, čo napĺňa bytie a bez toho sa nedá byť plnohodnotne veriaci. Uviedol dva príklady prístupu k neveriacim; jeden plný pochopenia a akceptácie súčasného stavu, druhý plný nadšenia zmeniť ten stav a vrátiť zblúdilú ovečku do stáda. A vyzdvihol práve ten prvý prístup.
Dnes sme mali na škole deň otvorených dverí. Je to chvíľa, keď sa žiaci môžu predviesť pred tými, ktorí sa prišli pozrieť zo základných škôl. Mala som vždy len krátky príhovor na začiatku a na konci nejakej tej príchodzej skupinky, mimo samotných pokusov, ale aj od toho ma čoskoro odbremenil jeden so žiakov so slovami “aby ste nemuseli toľko veľa rozprávať”… A každý jeden pokus bol predvedený s istou dávkou hereckého talentu, s odborným vysvetlením, profesionálne. Hoci sa v laboratóriu nadýchali niekoľkých látok, ktoré nám už potom trochu motali hlavu, pred návštevníkmi sa nesťažovali a nepokúšali sa vyhnúť povinnostiam. A ani utiecť pred upratovaním.
Hreje ma to pri srdci, keď si nezabudnem všimnúť, akí úžasní sú dnešní mladí ľudia. Nejde o to, že by v minulosti takí neboli. Toľkokrát na nich my učitelia povieme krivé slová (kto poprie, že by niekedy šomral na žiaka, veľmi pravdepodobne klame) a oni sú pritom takí skvelí… nadšení, zodpovední, tolerantní a múdri.
Bola by som rada, keby sa to dozvedeli všetci; za akých nádherných ich považujem (keď som schopná ich objektívne hodnotiť).
Musím im to hovoriť častejšie.
