Šúpe sa mi koža na oboch ukazovákoch, na vrcholovom článku.

Neviem, či viete, že keď sa veští z ruky, nemá sa čítač (vykladač, veštec – cudzoslovne chiromant) dívať iba na dlaň, ale tiež na celkový tvar a vzhľad ruky a k tomu patria aj prsty. Každý prst zodpovedá inému božstvu a tým pádom inej kvalite vo vašom živote.

Palec je prstom Venuše a symbolizuje silu charakteru a prispôsobivosť. (Dvíhame palec nahor vtedy, keď vyjadrujeme svoju spokojnosť so stavom vecí a otáčame ho nadol, keď sa v danej situácii cítime nesvoji.)

Ukazovák je prstom Jupitera a zodpovedá za vodcovské schopnosti a ambície. (Stále nám zakazujú ukazovať prstom, lebo sa to nepatrí; je to priame vyjadrenie toho, čo niekomu prikazujete.)

Prostredník je prstom Saturna a spájajú sa s ním zmysel pre spravodlivosť a morálku. (Zdvihnutý prostredník ako komunikačný prostriedok je úplne zrozumiteľný každému.)

Prstenník je prstom Apolóna a poukazuje na podvedomie a tvorivé schopnosti. (Všimli ste si, že prstenník sa ako jediný prst nedá úplne samostatne vystrieť?)

Malíček je prstom Merkúra a charakterizuje našu schopnosť komunikácie a sebavyjadrenia. (Malíček je na vonkajšej strane ruky, na oboch stranách sa preto priamo stretáva s naším okolitým svetom.)

Tak ako každý prst majú aj ich články svoj význam. Ten najspodnejší predstavuje materialistické sklony každej vlastnosti, stredný určuje praktické schopnosti každej vlastnosti a najvrchnejší zasa hovorí o mentálnych schopnostiach každej vlastnosti. (U palca spodný článok predstavuje logické schopnosti a vrchný silu vôle.)

Stav vašich prstov preto môže o mnohom vypovedať – o stave nechtov už ani nehovoriac (najmä v stresových stavoch). Prípadová štúdia mojich prstov hovorí, že moja vodcovská inteligencia je týmto pádom momentálne v stave zvliekania kože. Už len dúfať, že porastie dostatočne rýchlo.

Tak, ako je všetko pravda, tak je všetko lož. Alebo opačne; všetko je lož a všetko je zároveň pravda. “Krásna lož” by sa dala nami označiť ako milosrdná. To sú tie, ktoré hovoríme iným ľuďom, aby sme ich neranili. Alebo tie, ktoré si obliekame a prijímame sami, aby sme oddialili moment šoku a sklamania. Tie, ktoré používame ako ružové okuliare predtým, než sa odhodláme ich zložiť.

Krásne lži sú, myslím, celkom bežné. Všetko je lož, kým sa sami nepresvedčíte o tom, že je to pravda. Ako lživé sa dajú brať všetky presvedčenia. Dajú sa analyzovať a opätovne dokazovať, potvrdzovať a udržiavať v stave “toto je skutočná pravda”. Častokrát je jednoducho príliš bolestivé otvoriť oči a čeliť tomu, čoho sa bojíte najviac; že to pravda nie je. S tou možnosťou treba rátať. Ale nič vás nepripraví na šok z toho, keď sa tá možnosť pre vás stane príliš reálnou.

Pravda je lož. Realita je ilúzia. A záleží vždy len na nás, čo si vyberieme.

Sú krásne lži; milosrdné lži, ktoré nám umožňujú prečkať ďalší deň, uskutočniť ďalší plán, dotvoriť si ďalší sen, dosiahnuť ďalší cieľ. A keď ich potom pustíme z rúk, je nám za nimi smutno. Pretože ten svet bol s nimi tak akosi… plnší. Krajší. Zmysluplnejší.

Lži napokon nie sú chybné presvedčenia. Je to kupovanie času. Kým budeme silnejší, aby sme čelili možnosti, že nie sú skutočné. A žili s nimi ďalej, uvedomujúc si to, čím skutočne podľa nášho presvedčenia sú.

Niekedy ma udivuje, že veci, ktoré považujem za prevratné v mojom živote a zároveň ich považujem za záležitosť relatívne krátkeho obdobia, vôbec nie sú také prevratné a nové. Dlhé roky si píšem denník, takže pri spätných pohľadoch sa dokážem vrátiť dostatočne ďaleko dozadu na to, aby som si porovnala svoje postoje a názory a presvedčenia s tým, čo bolo kedysi. Pamätám si na niekoľko momentov, ktoré ma šokovali, pretože som zistila, že “toto som už kedysi zvažovala…” “na toto som kedysi už prišla…” “toto mi už kedysi bolo blízke…”. Čo ma vracia späť k tej otázke z nadpisu a z odpovede, na ktorú som dnes príhodne natrafila v jednej knižke.

“Co se ti stalo, synu?” zeptal se ho hrabě laskavým hlasem.

Kylar si mnul naštípnutý nehet, sledoval střepy z rozbitého šálku na ootai, díval se všude možně, jen ne do těch chápavých očí. “Pane, myslíte si, že se člověk dokáže změnit?”

“Určitě,” přikývl hrabě Drake. “Určite, ale obvykle se jen staneš víc sám sebou.”

A tak viem, že ma vždy tiahlo jedným smerom a vždy ma to aj bude ťahať jedným smerom. Nezáleží na tom, koľko vecí dokážete zmeniť vo svojom živote, pretože v skutočnosti nemeníte život; nemeníte seba. Meníte svoj náhľad na život a na seba. Čo nie je to isté.

Ale po tej zmene ste viac tým, čím ste pôvodne plánovali byť.

(venované jednej mojej duchovnej sestre, ktorá prednedávnom súkromne priznala niečo podobné )

V nedeľu som si nešťastne zaškrabla jedno znamienko, ale neuvedomila som si to do včerajška, keď som videla, že je zväčšené, začervenané a na dotyk bolí. Bolo to dosť nepríjemné a tak som sa snažila vyhýbať sa tomu miestu, ako sa to najviac dalo. Večer, keď som šla spať, ani neviem, ako mi to napadlo, som si predstavila, že je znovu v poriadku tak ako predtým.

A dnes bolo.

Pripomenulo mi to liečenie spred dvetisíc rokov, keď najslávnejší Žid na svete dokázal uzdraviť ľudí z chorôb, ktoré sa s nimi vliekli dlhodobo a hovoril im pritom “tvoja viera ťa uzdravila”.

Ono to po tých dvetisíc rokoch stále funguje.

Viac nemám čo dodať. Len toľko, že spravím všetko preto, aby sa mi podarilo pokaziť tlačidlo Replay.

Reblogged from ophagor:

Natrafila som pri jednej z náhodných potuliek:

Asrael, 11.4.2012

Dostala som zaujímavý tip; skúmavkové deti. Ako spojitosť ku krištáľovým/kryštálovým. Totiž, mne jedno spojenie hneď napadlo, a to, že skúmavka (rozumej sklo) je tvorená prevažne krištáľom (rozumej oxidom kremičitým). Toľko k tomu ja.
Je to téma, ktorá je kontroverzná. Nie je to prirodzené počatie. Neprebieha pri ňom žiadny prirodzený výber, pretože sa nevyberie najvhodnejší kandidát
Ale oni predsa nevezmú jednu spermiu a neoplodnia ňou jedno vajíčko.
Ale nie každé vajíčko je vhodné na počatie dieťaťa. Na to si nepomyslela?
Priznávam, že som brala do úvahy tie spermie; tam mi ten výber prišiel vhodnejší.
Zreteľnejší
Znovu priznávam. Ale vidíš, ono sa to stáva; vždy sa oplodní niekoľko vajíčok, ale všetky neprežijú.
Umelé oplodnenie je len pomôcka. Nie je to nič strašné, proti čomu by sa malo brojiť. Sú tam etické otázniky, to áno, ale nie je to nič hrozivé a hriešne. Princíp je rovnaký ako v prírode. Splynie vajíčko a spermia. Vzniká nová, jedinečná bytosť. Prečo by niečo také nemohlo existovať ako protiváha k potratom?
Mám to chápať tak, že ak budú vykonávané potraty, tak umelé oplodnenie – skúmavkové deti – sú vlastne náhradné životy tých detí, ktoré nemohli prísť na svet?
Neviem, či to máš chápať až takto strašne náhradný život, kde na toto chodíš?
Neviem. Niekedy sa podarí. Dobre, nie náhradný život… druhá šanca? Alebo to nie je ten istý človek?
Isteže to nie je ten istý človek. Vieš, aj potraty majú svoj význam. Rovnako ako skúmavkové oplodnenia majú svoj význam. Je to rozhodne iné ako klonovanie. Klonovanie je kopírovanie už existujúceho organizmu, vývoj je v plienkach a treba tam vyriešiť veľa morálnych dilem, kým sa to bude môcť dotiahnuť skutočne do rozumných záverov. Ale deti zo skúmavky nikomu neubližujú. Ani morálne, ani fyzicky. Je to naplnenie túžby po dieťati, keď všetky ostatné cesty zlyhajú. A okrem toho… tie skúmavkové deti majú predsa tiež na výber. Nemusia sa následne vyvíjať
O tom som ešte chcela; možnosť výberu. Pre to dieťa. Lebo stále mi tam musia vchádzať tie potraty.
Premýšľala si niekedy nad tým, že potrat nie je len rozhodnutím matky? Premýšľala si niekedy nad tým, že ten plod – dieťa – akokoľvek sa to nazve – je jedným z iniciátorov matkinho rozhodnutia nevynosiť ho a nedať ho na adopciu?
Takto som na to nemyslela. Ale dokonale to pasuje k teórii systémov a k synergii.
Rovnako ako sa deti niekedy nechcú narodiť, niekedy sa narodiť chcú. A potom budú skúšať všetky cesty. Niektoré zavrhnú… niektoré posilnia. Ale bude to ich rozhodnutie. Rodičia si môžu želať dvadsať detí, ale ak sa ani jedno z nich nerozhodne narodiť, tak žiadne mať nebudú. So skúmavkou alebo bez nej. A naopak, ak si niekto dieťa neželá, môže sa práve pomocou nechceného dieťaťa o niečom poučiť. Možno len naozaj si znemožniť mať dieťa. Vieš, že potrat je častokrát prekážkou v ďalšom otehotnení
Viem. Ale zasa nehovoríme o tých skúmavkových deťoch.
Mne sa tak nepáči, keď sa vytŕhaš z kontextu… všetko so všetkým súvisí
Tieto triky poznám. Neviem dostať cez ústa to spojenie “umelé oplodnenie”. Pripadá mi to také… neosobné. Nazvala by som to “asistovaným oplodnením”. Ak to nejde v prirodzených podmienkach, tak to pôjde v laboratórnych, totiž možno. Ale stále je to len asistencia. Predsa bunky pochádzajú z budúcich rodičov, nie sú umelo vyrobené. A tiež to nie je umelá metóda; je len trochu pozmenená prírodná. Ale to skúmavkové dieťa… to sa mi páči. Je to také krištáľové. Ozaj, krištáľové boli vyrovnávače; len teraz mi to docvaklo.
Nikdy nie je neskoro pekné prirovnanie, nie?
Hej, pekné. Chceš k tomu ešte niečo dodať?
Myslím, že bolo povedané všetko
Tak ďakujem za rozhovor.

Niekedy mám pocit, že všetko napreduje závratnou rýchlosťou, že sa mení môj náhľad na svet a na seba, alebo že na chvíľu pozastaví, aby som sa stihla poobzerať a prijať potom nový náhľad. Niekedy je jednoducho všetko krásne a všetko krásne jednoduché. Niekedy nepotrebujem vysvetlenia, pretože mám na nose ružové okuliare.

A potom si tie okuliare zložím.

Mám pocit, že sa nikam nehýbem. Že stále ostávam na tom istom mieste, kde som sa cielene zabarikádovala, presne tak, ako to bývalo kedysi. Človek sa vo svojej podstate nemení, ostáva vždy sám sebou. Ja som vždy bola dobrá v stavaní barikád voči ostatnému svetu. A voči sebe samej.

Mám pocit, že ma prestáva baviť moja práca. Tá práca, o ktorej som si kedysi myslela, že je jediná, ktorú dokážem robiť. Že nebude nič, čo by ju predčilo, a že sa mi nikdy nemôže zunovať, pretože je v nej každý deň celkom iný ako predošlý. Mám pocit, že nevládzem a že sa čoskoro celkom zosypem ako zle poskladaný domček z karát.

Mám pocit obete. Mám pocit, že mnou lomcujú sily, ktoré nedokážem ovládať. Mám pocit, že všetko aj tak smeruje k ničomu, nech už sa deje čokoľvek. Mám ten pocit, že nie som dobrá; v ničom a na nič.

Dnes mám jednoducho ten pocit. A nedokážem objektívne zhodnotiť, nakoľko je výstižný.

Vždy, keď som unavená, vidím to ako dôsledok vykonanej práce. Čím väčšia únava, tým vyšší pôvodný výkon; čo je logické. Je to názorné zobrazenie prvého termodynamického zákona; reakcia priama a spätná majú rovnakú hodnotu energie, ale líšia sa znamienkom. Na jednej strane činnosť vyžaduje spotrebu energie, na strane druhej treba potom tú energiu odniekiaľ dočerpať. To nám oznamuje únava. Zákon zachovania energie sa nedá oklamať; energia sa vždy môže iba premieňať, ale nemôže vznikať ani zanikať. A to sa týka aj našej vnútornej energie.

V termodynamike existuje ale aj druhý termodynamický zákon, ktorý nastoľuje pojem entropia; tá sa označuje písmenom S a znamená neusporiadanosť systému. Všetky samovoľné deje prebiehajú na základe spádu k stavu s väčšou neusporiadanosťou. Inými slovami povedané, všetko samovoľne speje k chaosu; poriadok je protichodným procesom a tým pádom predstavuje čosi, čo ide proti prirodzenému spádu vecí.

Isteže, poriadok nie je neprirodzený; existuje predsa všade vo svete. Naša Zem je zviazaná určitým poriadkom. Každý jeden atóm, ktorý ju tvorí, každá molekula v kameňoch, rastlinách, živočíchoch, je symbolom poriadku ako sile pôsobiacej proti chaosu a teda proti entropii. Systémy sú zaujímavá vec; predstavujú poriadok, ale navzájom dokážu pôsobiť značne “entropy-friendly”. Systémy dokážu navzájom vytvárať chaos, pomocou rôznych interakcií. Čím sa zabezpečuje vyrovnanosť síl vo svete. Existuje poriadok, existuje chaos, procesy prebiehajú v súlade s druhým termodynamickým zákonom a všetko je tým pádom v poriadku.

Nemôže existovať iba poriadok, pretože keby bolo všetko usporiadané a nič by nebolo chaotické, náš svet by prestal dávať zmysel. V každom systéme, väčšom či menšom, musí existovať aspoň jeden náhodilý prvok, buď vnútri systému, alebo ako vonkajší vplyv. Na druhej strane, nemôže existovať iba chaos, pretože to by zasa odporovalo tretiemu termodynamickému zákonu o tom, že sa nedá dosiahnuť absolútna nula. (Pri absolútnej nule je zmena entropie nulová, čo znamená, že systém dosiahol maximálnu neusporiadanosť.) Únava sa skladá z dvoch misiek váh, ktoré vyvažujú poriadok a chaos. Keď je čas, prevládne poriadok a my pracujeme… keď ten čas prejde, prevládne chaos a my oddychujeme. (Alebo je to možno naopak; v čase práce dochádza k procesom smerujúcim k chaosu a počas oddychu sa dávame zasa do poriadku… )

A takto, na miskách váh, môže náš svet existovať vždy o jeden deň naviac. Kým nepríde čas na nový deň.

Napadá mi hneď niekoľko komunikačných excesov, ktoré považujem za obzvlášť milé; napríklad keď dvaja ľudia, ktorí sa poznajú veľmi dobre, rozumejú, čo chce povedať ten druhý, priam z polovice vety či slova. (Dnes som bola niečoho takého svedkom; za pomoci šiestich slov si dve baby vysvetlili situáciu, ktorá by potrebovala s plne sformovanými vetami asi desať minút.) Tiež mi ale príde milé, keď sa ľudia dokážu baviť zdanlivo o ničom zdĺhavo a doťahovať veci až do absurdna; ďalšia vec je nájdenie “kľúčového slova”, ktoré dokáže spustiť u niekoho nekontrolovateľný záchvat smiechu bez ohľadu na to, koľkokrát to poviete alebo predvediete. (Obyčajne vyhráva úplne bežné slovo, ktoré odznie v nečakanom kontexte.) A celkom špeciálna kategória je neschopnosť spomenúť si na slovo, ktoré mal človek len pred zlomkom sekundy na jazyku; vie presne, čo chce povedať a čo má ten pojem obsahovať, ale forma uniká. Holt, stáva sa.

Komunikačné excesy, ktoré sú iného charakteru, sú prítomné najmä v písomnej komunikácii. K ťažkým vzdychom ma dokáže priviesť priveľa trojbodiek, čiže nedokončených myšlienok, ale aj následnosť niekoľkých myšlienok spojených v asociáciách. Obzvlášť ťažké povzdychy u mňa vyvolávajú odborné vedecké texty (a diskusie k nim) a niektoré považuje môj mozog až za také škodlivé, že po prvom skenovaní vypína na šetriaci režim a prestáva vnímať význam textu. Mám, pravdaže, osobnú skúsenosť so všetkými troma excesmi; istého času som veľmi veľa viet nechávala nedokončených, inokedy som zasa doťahovala každú myšlienku formou zátvorky v zátvorke v zátvorke v zátvorke v zátvorke (úplne vážne; štvor- až päťnásobné zátvorky boli vtedy úplne bežné), nuž a klasickou skúsenosťou je vyjadrovanie učiteľa určitého predmetu smerom k žiakom. V tom poslednom prípade je kľúčom použiť príklad z bežného života (kedy bude kamarát, ktorého vlečiete domov z mesta, stabilnejší? Keď budete stáť okolo neho alebo keď bude na kraji?) a potom ani Markovnikovo pravidlo pri elektrofilných adíciách na nesymetrické alkény nebude až taký veľký problém.

Možno sa toto všetko stalo už kdesi pri Babylonskej veži, keď sa ľudia chceli dotknúť nebies a Boha a kedy údajne vznikli viaceré jazyky. Isté zdroje spájajú Babylonskú vežu s konkrétnou stavbou v terajšom Iraku, či skôr jej zvyškami. Babylon bol známy svojimi zikkuratmi a tá známa veža mala byť len o niečo väčším zikkuratom. Z hľadiska vedy je tu ale jeden problém; v tomto čase už existovali viaceré jazyky.

Ale možno ten príbeh znamená len to, že ľudia si prestali rozumieť. Že prestali myslieť rovnako a stali sa individualitami. Ktovie. V každom prípade, keby nebolo tých komunikačných excesov, milých aj iných, svet by rozhodne nebol taký zaujímavý (a zároveň problematematický ).