Tri víkendové úvahy

Na prvý pohľad by to bol klasický víkend; oddychový režim, kniha, kopec jedla, kopec spánku, stretnutie s rodinou… pod povrchom to tiež vyzeralo v podstate klasicky.

V podstate klasické úvahy na víkend.

Úvaha č.1: Som, čo nie som

Je mnoho tvárí, ktoré každý z nás má, a ukazuje ich v rôznych situáciách tak, ako by to podľa našich predstáv malo byť. Sme herci na vlastnom javisku, do nášho predstavenia vchádzajú ľudia a vychádzajú z neho a my priebežne modulujeme hru podľa toho, kto práve na javisko vyšiel alebo kto z neho práve odišiel.

Akékoľvek vyjadrenie týkajúce sa momentálneho stavu je zároveň jeho popretím.

Ak poviem, že oddychujem, znamená to, že robím presný opak; pracujem. Oddychujem prácou. Pracujem oddychom. Som a nie som. Pretože protiklady znamenajú vlastne to isté. Práve vtedy, keď sa cielene nič neučím, učím sa najviac. Práve vtedy, keď cielene nevnímam, toho mnou preteká najviac. Hrám tým intenzívnejšie, čím viac stojím v úzadí svojho vlastného javiska.

Paradox je skutočnou pravdou.

Úvaha č.2: Vzťah k sebe samej

Táto úvaha je trochu osobnejšia; z času na čas som schopná pozrieť sa na seba z nadhľadu a vysledovať si určité veci ďaleko do minulosti, kde ma strašia bez toho, aby som si toho bola vedomá – alebo možno bez toho, aby som si toho chcela byť vedomá.

Tento víkend som bola na návšteve u príbuzných. Všeobecne vo mne prevláda nechuť chodiť pozerať príbuzných; okrem najbližšej rodiny nevídam takmer nikoho, celkom cielene a zámerne.

Nemám rada, keď druhí ľudia robia mne to, čo ja nerobím im.

Nerada sa ľudí dotýkam. Myslím, že väčšina ľudí ma vníma ako veľmi chladnú a rezervovanú, práve preto, že si držím odstup prejavujúci sa najmä v telesnej rovine. Rada mám okolo seba širší priestor. Výťahy a hromadná doprava (prípadne zhromaždenia viac ako troch ľudí) vo mne vyvolávajú návaly nervozity. Najmä ak sú prítomní chlapi.

Myslím, že mám fóbiu z toho, že sa ma dotkne niekto, koho dotyk si neželám. Aj keby to malo byť čisto náhodne.

Mám problém so svojím telom. So svojou sexualitou.

Pamätám si jeden prípad, keď sme boli so sestrou ešte menšie; chodievali sme celá rodina za strýkom a babkou mimo mesta na víkendy. V jeden taký večer, keď sme svorne všetci sedeli v obývačke, prišiel môj strýko v (mierne povedané) povznesenej nálade.  Bolo vtedy leto; sedela som v krátkych nohaviciach na gauči a môj strýko sa pozrel mojím smerom, priamo na moje odhalené nohy a skonštatoval “hm, pekné nožky”.

Odvtedy som nikdy viac na tie víkendy nenosila nič, čo by mi odhaľovalo nohy. V ktoromkoľvek ročnom období.

Doteraz neznášam, keď sa mi niekto díva na nohy.

A tiež neznášam, keď postarší chlapi v povznesenej nálade prídu príliš blízko. Či patria do rodiny alebo nie.

Podivuhodne, práve v tento víkend, kým sme sedeli na návšteve, si môj ujo v podobnej nálade sadol vedľa mňa a vždy, keď mi niečo hovoril, naklonil sa ku mne, oprel si hlavu o moje plece a dotkol sa rukou môjho stehna.

Nebolo to náhodné.

A ja som si želala byť niekde preč, ďaleko a v duchu si vynadala, pretože pôvodne som na tú návštevu ísť odmietla.

Pri jednej takej príležitosti mi môj ujo povedal vetu, ktorá podivne zapasovala do celej tej situácie: “Čokoľvek urobí jeden človek druhému, ten druhý sa nemôže sťažovať, pretože to tomu človeku dovolil urobiť.”

Kde som spravila chybu?

Alebo to priamo vyplýva z toho, že som sa jednoducho narodila ako žena?

Úvaha č.3: Miera šťastia a utrpenia

Mojej sestre pred troma rokmi po Vianociach diagnostikovali sklerózu multiplex. Chvíľu trvalo, kým poisťovňa schválila liečbu (lieky sú veľmi drahé a nedostať ich bežne v lekárňach; musia sa objednávať vopred na maximálne tri mesiace, a aj tak liečba môže trvať len dva roky. Potom sa musí aspoň na pol roka prerušiť). Myslím, že to bolo asi pred polrokom (alebo skôr pred trištvrterokom), čo mojej sestre skončili tie prvé dva roky a s manželom sa pokúšala otehotnieť. Tehotenstvo vraj mierne pomáha zlepšiť stav žien s touto chorobou.

Kým brala lieky, síce ich trochu zle znášala (zle spala, bývalo jej na vracanie a cítila sa unavená), ale priebežné kontroly ukázali, že jej stav sa lepšil; mozog bol v lepšom stave ako pred liečbou.

Tento týždeň bola na kontrole znovu. Stav sa zhoršil.

A neukázala to iba lekárska kontrola. Pravá strana jej tela je menej citlivá ako ľavá.

Dnes sme obedovali, celá rodina. Mala problém udržať lyžicu v pravej ruke; nedokázala dostatočne pritlačiť palec tak, aby medzi ním a lyžicou neostával voľný priestor, takže napokon si lyžicu prechytila do ľavej ruky. Porcie sme jej naberali my, pretože mala problém udržať v ruke prázdny tanier. Alebo naberačku. Počas víkendu som ju sledovala vždy, keď vstala, aby niekam šla, pretože sa zdalo, akoby sa pri každom kroku mala zrútiť; akoby mala pravú nohu z gumy. Akoby nedokázala dosť dobre odhadnúť, kde je už dlážka a akou silou má o ňu pritlačiť, aby bol krok rovnomerný a plynulý.

Je to tá klasická otázka; prečo sa toto deje práve jej?

A vôbec, aké právo mám ja byť zdravá, keď ona nie je?

Moja sestra sa vydala; chce si založiť rodinu, má milujúceho manžela a pred sebou by mala kopu šťastných rokov. Ja som sa nikdy vydať nechcela. Nikdy som nechcela mať deti. A predsa, keď na to príde, ja som zdravá a ona nie je.

Pripadá mi to nespravodlivé.

A celý víkend sa mi preto chcelo plakať.

Ak ona má znášať takú mieru utrpenia, prečo sa ho v rovnakej miere – spravodlivo – nedostalo aj mne?

Alebo – ak nemáme trpieť – prečo sa to napriek tomu deje?

Toľko moje víkendové uvahy.

12 thoughts on “Tri víkendové úvahy

  1. Dae, tvoje príspevky majú v sebe niečo až neuveriteľne magické… 🙂 V prvom momente sa mi zdá mnoho vecí aj totálne absurdných a častokrát aj nechápem “prečo takú samozrejmú vec tá Dae rieši” 🙂 , ale potom ma tvoje slová vtiahnu do seba a pozerám sa na niečo tvojimi očami a nakoniec si poviem “áno, aj toto môže byť”. 🙂 Tvoje príspevky ma tak odvádzajú od môjho zaužívaného, skostnatelého myslenia a za toto ti veľmi krásne ďakujem… 🙂

    A keď som už pri tom chválení 🙂 , ešte si na tebe veľmi vážim, že píšeš aj o tom, čo prežívame viacerí, ale máme problém povedať o tom svetu… a možno to ani nie je problém, ale možno len nepotrebnosť písať o niečom, čo už vďaka tebe druhí vedia… 😕 Ale tvoja otvorenosť teraz podnietila otvorenosť aj u mňa a rozhodla som sa aj ja podeliť s jednou mojou skúsenosťou… 🙂

    … v minulosti som mala aj ja veľmi podobný problém so svojou sexualitou. Dlhé roky som to nechápala, ale potom prišlo obdobie, kedy som sa na veci začala pozerať inými očami a našla som v tomto pomoc aj u druhých. Uvidela som vo svojich minulých životoch jasnú líniu: muž – násilník, žena – obeť. Keďže som si u seba tieto energie, mužskú a ženskú, v minulých životoch nevyrovnala, narodila som sa aj do môjho súčasného života so štruktúrou “vnútorný muž – násilník a vnútorná žena – obeť, priťahujúca násilníkov ako magnet”. A keďže platí, ako vo vnútri tak aj navonok, automaticky som si do svojho života priťahovala násilníkov, utlačovateľov. Nebolo to len zo strany mužov a nie všetci muži boli takýto, správali sa voči mne takto aj niektoré ženy (aj ženy majú v sebe mužskú energiu a táto u nich môže byť aj prevažujúca); ale toto utlačovanie bolo aj napriek výnimkám veľmi silné.

    Neprejavovalo sa to len v sexuálnej rovine, ale tu to bolo najvýraznejšie. Chlapi ma veľmi priťahovali, ale zároveň aj veľmi silno odpudzovali. Z intímnejšieho kontaktu s nimi som mala až panický strach. Veľakrát som kvôli tomu dokonca pochybovala o mojej sexuálnej orientácii, lebo som si nerozumela, prečo to v sebe takto mám. A keďže som sa voči mojej možnej inej orientácii búrila, takto som si povytvárala ďalšie bloky, napr. na akékoľvek dotyky, už nielen od mužov, ale aj od žien. Bludný kruh ako vyšitý.

    Keď som toto uvidela inými očami, zrazu sa mi to všetko vyjasnilo. Pochopila som, čo sa mi dialo a začala som pracovať na náprave. Nejaký čas trvalo, kým som svojho vnútorného muža a svoju vnútornú ženu začala milovať tak, že už nemajú takú tendenciu ubližovať a nechať si ubližovať. Odpúšťala som im a napĺňala to všetko, čo sa v minulosti dialo, láskou, čím som to menila len na čistú skúsenosť. Ešte to v sebe stále nemám úplne “čisté”, ale z môjho života sa oproti minulosti tí násilníci priam zázračne vytratili. Odstránila som príčinu v sebe a toto sa prejavilo aj navonok. Teda nie že by som vo svojom okolí nemala žiadnych násilníkov, ale väčšinou sa im vyhnem úplne prirodzene, bez toho, aby som ich musela odmietať. Podvedome vycítia, že (už) nie som pre nich zaujímavá a ja podvedome priťahujem prevažne úplne iný typ ľudí.

    • Sophie,

      som ti nesmierne vdacna za tento komentar, a to z viacerych dovodov

      po prve, preto, lebo ak niekde s niecim pridem ja, tak na to zareagujes a priznas sa tiez; necitim sa potom taka vysinuta 🙂 a vracia ma to spat na rovne nohy

      po druhe, za pochvalu. vazim si to. uprimne. mam totiz tiez problem s prijimanim pochval 🙂 ale casom sa to lepsi. ucis ma verit pochvalam ludi (spolu s dalsimi, ale si jednym z hlavnych tahacov 🙂 )

      a po tretie, za podporu. tiez pracujem na tom vnutornom upokojeni konfliktov. vacsinou sa mi to dari, uviest sa do rovnovazneho stavu, kedy moj vnutorny muz a vnutorna zena spolu nebojuju a len v harmonii koexistuju a podporuju sa. niekedy ale potom nastanu take situacie ako vyssie opisane a ja zakolisem

      podivne na tom je, ze jasne citim, ze nechcem byt obet, hoci to tak z clanku moze vyznievat. ze jednoducho spadam spat do starej roly a akoby som sa vracala na zaciatok, daleko predtym, nez som sa ucila samu seba milovat a nie nenavidiet. mam k sebe ovela pozitivnejsi vztah ako predtym; ale predsa sa z casu na cas vyskytnu taketo prekmity

      citlivo si vsimam vo svojom okolo najma konflikty muz-zena. a pozoruhodne sa mi zda to, ze v poslednom case sa staviam na stranu muza… 😛

      to ma naucila muzska cast seba samej. pri jednom takom dialogu som sa spytala, ako ma moze tak velmi milovat. a on na to odpovedal, ze musi, pretoze sa nenavidim tak velmi, ze niekto mi musi ukazat, ako mozem milovat

      velmi dakujem ❤

  2. Dae,

    ohľadom chlapov, ktorým často v žilách prúdi krv v alkohole, mám averziu aj ja. Mám podobný zážitok s dedkom, kedy pol hodinu ospevoval moju premenu v labuťku. Pričom som si vravela: Kde sa to pozeráš? Oči mám trošku vyššie 😀 Trošku ma striaslo, trošku som to rozdýchala (veď je moja rodina!!!), ale už to beriem s humorom 🙂 Povedzme si pravdu, o nadržaných (môžem použiť nadržaných? :D) chlapov vie každá z nás svoje.

    Ženskú energiu vnímam ako jemnú, krehkú ale vnútorne silnú. Možno ma feministky ukameňujú, ale potrebujeme rameno, o ktoré sa môžeme oprieť. Nejde ani o to, že sme slabšie, ale sme stvorené stáť po boku niekoho iného. Milovať a byť milovanou je pre nás prirodzené. Je smutné, že sa muži nechávajú ovládať svojím pudom a keď v nás vidia len túžbu ukojenia svojich chúťok. Keby si len uvedomili ako veľmi môžu svojim netriezvym správaním ublížiť.

    Bála som sa chlapov a bližšieho vzťahu s nimi. Bála som sa, že ho musím vpustiť do svojho sveta, urobí tam rozruch a raz odíde. Je ťažké zabudnúť na jeho úsmev, na jeho bozky a nežné pery. Ale komu sa otvoriť? O kom môžme povedať, že s ním budeme šťastné do konca života? Že nás neprestane milovať, že nás nikdy nezradí? V ktorých rukách môže žena rozkvitnúť ako ruža? Rozkvitnúť a nezvädnúť do zajtrajšieho rána? Viac sa stretávame s opakom ako s rozprávkami s happy endingom. Divíme sa, že sa bojíme vzťahu, kde naše súkromie musíme zdielať? Ukážková bežná realita? Držíme si odstup, aby sme nestratili samú seba (možno to je odpoveď na tvoju prvú úvahu. Potrebujeme hrať divadlo, aby sme samých seba presvedčili, že žijeme šťastne), ale nestrácame sa ešte viac? Ublížila by nám samota po rozchode, preto radšej znášame samotu odstupu? V tomto prípade sa klin klinom nevybíja. Nepoznám odpoveď na všetky otázky. Taktiež nemôžem povedať, že v láske som sa nesklamala. Ale verím v lásku. Prijmem lásku, nech je akákoľvek dlhá a o hocijakej intenzite.

    Všade je problém s láskou. Buď nemilujeme nič, niečo, niekoho alebo seba (taktiež rôzne kombinácie). Hovorieva sa, že človek musí milovať sám seba, inak nedokáže milovať niekoho iného, alebo sa nenechá milovať. Ale nikde sa nepíše, že svoju hodnote sa presvedčíme v očiach osoby, ktorá nás bezhranične miluje. Ale čo z toho, ak sme danej osobe nedovolili vstúpiť do našej blízkosti?

    Všetky naše averzie, odstupy a nenávisti – to všetko sú len programy strachu. Prepísateľné programy – či ťažko, neviem, zaleží od vás.

    A Dae, každý je strojcom svojho šťastia. Si zdravá (a ďakujem Bohu, že si zdravá), pretože si v danej rovine čistá. Tvoja sestra sa musí niečomu naučiť. Hoc mám karmu za veľmi prísnu, ale učí nás milovať život – nech je akýkoľvek. Cení si život, nauč sa ho ceniť ako ona.

    Moja mamina je veľmi chorá. Kiež by mala viac času, dala by som jej aj zo svojho. Ale tak to má byť. Vnútorne cítim, že svoj život si odžila, pila z neho plnými dúškami a nič z neho neľutuje. Nezáleží, aký dlhý čas si si odžila v danom tele, ale nakoľko si si ho vychutnala.

    A kto povedal, že iba s mužom a deťmi prežijeme plnohodnotný vzťah? Ľudia sú spoločenské tvory, nikto nebol určený pre samotu. Kontakt. Iba kontakt robí našu (dobrovoľnú?) samotu znesiteľnejšou.

    Och, napísala som dlhý koment, ani ho po sebe nejdem čítať. Určite skáčem z myšlienky do myšlienky 😀

    • “Keby si len uvedomili ako veľmi môžu svojim netriezvym správaním ublížiť.”

      Ublížiť nám nemôže nikto. Je to len situácia, a to “ublíženie” je iba náš vlastný pocit, že nám niekto niečo robí. Paradoxné je, že kým budeme mať tieto pocity, že nám niekto ubližuje, dovtedy nám život bude prihrávať takéto situácie …

      • Napíšem to znovu – všetko … ešte raz – VŠETKO, čo sa nám deje, sa deje preto, lebo sme si to “privolali” … či už vedome, alebo nevedome … nič sa nám nedeje “len tak”, lebo to chcel niekto iný …

    • 🙂 tok myslienok je prirodzenym chodom myslienok 🙂

      je to velmi mudry koment 🙂 aspon teda mne osobne sa paci; suzniem s nim 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s