Dvojka

Dvojka je číslo, ktoré vznikne sčítaním dvoch jednotiek.

Je to číslo partnerstva. Praveký človek definoval dvojku ako “ja a ten, s kým zdieľam svet”. Je to spojenie dvoch samostatných jednotiek, jedno “ja” a druhé “ja”, ktoré dokopy dáva “my”. Druhé “ja” stabilizuje dovtedy jedno “ja”, takže človek stojí na dvoch nohách namiesto jednej. Navyše to druhé “ja” je v istom zmysle podobné a v istom zmysle úplne odlišné ako jedno “ja”. Vychádza možno z rovnakého prvotného kruhu, ale ten kruh sa roztrhol na úplne inom mieste, a “ja” sa tak ponára do skúmania druhého “ja”. A zároveň do skúmania samého seba.

Dvojka sa formuje z jednotky tak, ze jej dlhšia nožička sa ohýba smerom k stretávaciemu bodu oboch základných čiar. Veľmi pripomína plávajúcu labuť s elegantne ohnutým krkom. Podobný tvar má drak, ktorý sa díva zo svojej výšky nadol. Môže pripomínať tiež háčik, paličku, o ktorú sa opierame, zložený dáždnik, zavinutý vrchol novej rastlinky tlačiacej sa spod zeme. Ak začnete na jednom konci dvojky, nedostanete sa na druhom konci veľmi blízko toho počiatočného, ale ste bližšie ako to bolo u jednotky. Dvojka sa zatáča viac dovnútra, akoby sa snažila opätovne sformovať ten prvotný kruh; tú nulu, ktorá kedysi ochraňovala vnútro a následne sa roztrieštila do jednotky.

Dvojka je číslo partnerstva. Bez pomoci druhého síce niečo zmôžeme, ale nie veľa. Dvojka predstavuje nielen dualitu, čiže párovanie opačného, ale aj párovanie rovnakého. Naše telo pozná dve oči, dve uši, dve nosné dierky, dve ruky, dve nohy. Dvojka je stabilnejšia ako jednotka. Dve hlavy toho vymyslia viac ako jedna. Druhé “ja” je ako zrkadlo, ktoré nám ukazuje nás samých, preto sa znovu stáčame k sebe. Keďže sa každý z dvojice stáča späť k svojmu počiatočnému bodu, navzájom sa inšpirujú a stimulujú. Dvojka sú dve vlákna DNA, v ktorej je zapísané všetko, čím živý organizmus je.

V astrológii dvojka zodpovedá Mesiacu, ktorý odráža svetlo Slnka a tvorí tak druhý najjasnejší objekt na oblohe. Mesiac je zrkadlom, bez ktorého by Slnko možno ani nevedelo, že svieti. Je plochou, v ktorej sa môže “ja” vidieť a užasnúť nad sebou. Mesiac je verným spoločníkom našej Zeme; díva sa na ňu vždy rovnakou tvárou, ktorá sa periodicky halí do tieňa alebo sa naopak odkrýva. Priťahuje k sebe vodu a tá takisto dokáže fungovať ako zrkadlo. V časoch, keď sme neistí a potrebujeme znovu nazbierať silu, sa dívame na Mesiac alebo do vody, ak sa nedívame do zrkadla. Všetko z toho nám ukazuje našu pravú tvár; svetlo, ktoré nikdy nemizne, hoci jeho zdroj sa práve zdá byť nedosiahnuteľný.

Chaldejci priraďovali číselnú hodnotu 2 písmenám B, K, R. Prvé dve z nich, B a K, demonštrujú zrkadlovú symetriu; ich horná polovica sa zhoduje s dolnou. Tretie, R, je ich kombináciou; horná polovica pochádza z jedného, dolná z druhého písmena. Písmeno B predstavuje život; prsia matky, ktoré vyživujú dieťa. Pri vyslovovaní tohto písmena pritláčame pery tesne k sebe a vzduch potom rýchlo pretlačíme pomedzi ne; ústa sa najprv zatvoria, aby sa mohli otvoriť. Písmeno K môže byť matkinou otvorenou náručou, kde sú zobrazené obe ruky. Písmeno R je ich kombináciou; telo s rukami vystretými smerom k druhému “ja”. Symbol dávania, ale zároveň prijatia.

Dve dvojky otočené oproti sebe vytvárajú srdce tak, ako ho poznáme z mnohých zobrazení. Srdce je spojené s partnerstvom; je otvorené a prijíma a dáva zároveň. Je to srdce, ktoré našepkáva, čo sa nachádza vnútri a cez srdce sa dá akceptovať to, čo ukazuje druhé “ja”. Ak sa do seba zakliesnia dve dlane a prepletú si navzájom prsty, tiež vytvárajú srdce. Tiež vytvárajú symbol dvoch dvojok; jedno “ja” a druhé “ja”, kde obe dlane sú aj jedným, aj druhým. Nedá sa byť iba jedným “ja” a nebyť zároveň druhým “ja”, pretože každý sme sebou a zároveň zrkadlom pre iného.

V tarote je dvojkou Veľkňažka; tá, ktorá vie. Nie preto, že jej tak hovorí rozum alebo vedomie. Vie preto, lebo načúva hlasom vedomia aj nevedomia. Vie, pretože drží ochrannú ruku nad rovnováhou, pretože spoznala čaro zrkadla. Veľkňažka predstavuje harmóniu medzi dvoma “ja”, medzi všetkým, čo vytvára protipóly a čo sa vyskytuje v pároch. Svieti na ňu svetlo, no zároveň je okolo nej tma. Čerpá svoju energiu z oboch stĺpov; z aktívneho aj pasívneho, vedomého aj nevedomého a dostáva sa tak bližšie k prvotnej nule. Veľkňažka dôveruje svetu natoľko, že pred ním skláňa hlavu a zatvára oči; vie, že to, čo k nej má prísť, k nej príde. Prešla fázou, kedy sa dívala na svet s otvorenými očami a skúmala ho, a dostala sa do bodu, kedy stojí priamo vo svete a pritom ostáva sama sebou. Prijala svet a svet prijal ju. A keďže sa plne vystavila svetu a zastabilizovala sa v ňom, prichádza čas na ďalšiu fázu.

Ďalší krok vpred.