Sloboda

“Pravá sloboda prichádza v zviazaniach (vzťahoch).”

Tak toto už je len čo za blbosť… akoby som sa počula dnes. Bolo to pred nejakým časom, čo mi táto veta prišla ako “odpoveď” na otázku týkajúcu sa jedného radu tarotových kariet (Veľká arkána, čísla 3, 6, 9, 12… a tak ďalej). Ale má to niečo do seba.

Prednedávnom som čítala knihu Chatrč od Williama Paula Younga. (Má meno ako americký pastor a namôjdušu, pri čítaní knihy som chvíľami mala veľmi silný pocit, že ním aj je.) Stručný náčrt deja je asi taký, že otec malého dievčatka, ktoré niekto iný uniesol a zabil, sa v chatrči, kde po nej našli posledné stopy, stretáva s Bohom. Trojjediným, ako inak; jedna bytosť v troch formách, ako Otec, Syn a Duch svätý. Paradoxom je, že Otec je žena – ako protiklad k jeho predstave Boha vo forme starca “podobného Gandalfovi z Pána prsteňov”. (Čo lepšie vymyslíte ako protiklad k bielovlasému štíhlemu čarodejníkovi ako oblú černošku?). Synom je, pochopiteľne, Ježiš, ale nie modrooký blonďák, lež arabský týpek, ktorého si hlavný hrdina hneď najviac obľúbi, pretože je najviac človekom. Ducha predstavuje znovu žena, Aziatka, ktorá najradšej pracuje v záhrade (a nechajme to pritom, že neustále v nejakej práci. Ale to sú vlastne všetci traja). Všetky tri formy majú spoločné vedomie, ale dokážu “zabudnúť” na určité veci a prežívať tak radosť z toho, že sa niečo “nové” dozvedajú.

Jedna z myšlienok, ktorá sa v tejto knihe objaví, sa týka práve slobody. Hovorí sa tam, že slobodná vôľa je najväčším zlom pre človeka. Možnosť výberu. Pretože človek nikdy nie je naozaj slobodný vďaka osobnému vzťahu s Bohom. A preto sa treba odovzdať Božej prítomnosti v sebe a nepresadzovať svoju vlastnú vôľu.

Dnes som k tomu čítala krátky blog o tom, prečo by bolo nesprávne, keby Ježiš na púšti premenil kamene na chlieb, ako ho k tomu nabádal diabol, ktorý ho pokúšal po x dňoch pôstu. (Jeden komentár pod blogom konštatoval, že po x dňoch na púšti mal aj on kadejaké haluzné vidiny. 🙂 ) Nuž a odpoveď je tá, že by to bolo nesprávne, pretože ho k tomu nabádal diabol.

Príde mi to niekedy zvláštne, ako sa my ľudia neustále ženieme za špeciálnymi schopnosťami. Len sa odlišovať, len byť lepší ako ostatní, alebo pokročilejší, alebo hodnotnejší, alebo čo už… Jednoducho iný. A pritom nie sme šťastní. Dosiahneme jedno, a začíname sa hnať za druhým. Neustále. Dokolečka naháňame vlastný chvost a keď ho doženieme, sklamane ho pustíme a nájdeme si ďalší chvost (alebo inú časť tela. Ale chvost sa asi naháňa najjednoduchšie).

Ďalší blog sa týkal človeka, ktorý bol dlhodobejšie pripútaný na nemocničné lôžko a odmietal akúkoľvek pomoc, ktorú mu ľudia ponúkali. Jeden priateľ mu raz povedal, aby ľudí neodmietal, pretože je to od neho sebecké, hovieť si vo vlastnom zúfalstve. A tak ten človek raz požiadal jedného svojho návštevníka, aby mu doniesol časopis. Mladík mu šťastný doniesol celú hŕbku.

Je také jednoduché izolovať sa a ostať sama a myslieť si, že som tak skutočne slobodná. Ale napriek tomu, že to znie správne a logicky, nie je to tak. Pretože niečo ma neustále vracia späť k ostatným ľuďom a viaže ma to s nimi do ďalších a ďalších vzťahov. Pretože len tak môžem naozaj mať pocit, že som slobodná.

Začínam mať silný dojem, že sa stále točím okolo vzťahov. 🙂 Holt čo už keď už. 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s