Pustiť si niekoho do postele neznamená pustiť si niekoho k telu

Keďže momentálne užívam voľný týždeň (áno, jedna z výhod učiteľského povolania; dovolenka v čase školských prázdnin), som trochu mimo siete a o dosť viac si nechávam vymývať mozog televíziou. Niežeby som si až teraz všimla, ako nám súkromné televízie pretláčajú do podvedomia sex 🙂 ale tento týždeň som videla už dve časti Súdnej siene (TV JOJ, keby niekto chcel vedieť, kde), ktoré sa týkali záletov žien.

Zaujímavé je to, že spomínané zálety žien boli zdôvodňované tým, že sa im toho, čo potrebujú, nedostáva v manželstve. O jednej žene to jej vtedajší manžel vedel už vtedy, keď si ju bral, o tej druhej to manžel nevedel, ale nereagoval na jej návrhy na skvalitnenie intímneho života. A tak hľadali uspokojenie inde.

Je pre mňa podnetné zamýšľať sa nad takými prípadmi; sudca im v oboch prípadoch pripomínal sľub manželskej vernosti. Tiež mi to pripomína vernosť propagovanú či už priamo alebo náznakovo takmer všade. Či už vo forme literárnej ako príklad “zločinu a trestu” alebo zakotveného v zaužívaných pravidlách (“Nescudzoložíš”). Vernosť je nepochybne dôležitá. Ale, viac než egoisticky, si myslím, že vernosť je v prvom rade dôležitá voči sebe ako osobe. Ak nie sme verní sami sebe, môžeme byť verní niekomu inému?

Inými slovami; ak zradíme vlastné predstavy o živote a o naplnení svojich túžob, dokážeme spĺňať kritériá vernosti, ktoré sú na nás kladené z okolia?

Vyplýva z toho dilema; pustiť si niekoho iného do postele a brániť sa tým, že duševne ostala vernosť partnerovi zachovaná? Alebo pustiť dovtedajšieho partnera celkom a odovzdať sa ďalšiemu? Tak či tak nový vzťah vypláva na povrch, nech už by boli protiopatrenia akékoľvek predvídavé. Znamená pustiť si niekoho do postele pustiť si niekoho k telu? V doslovnom zmysle určite. V prenesenom…

Na istej úrovni áno. Naše telo sme my. Naše telo presne zodpovedá tomu, v akom stave sa nachádza celá naša bytosť. Ak naše telo žiada niečiu prítomnosť, robí tak z určitého dôvodu. Ak to má byť ktokoľvek (!), je to v mojom ponímaní to najhlasnejšie volanie o pomoc, aké si možno predstaviť. Na istej úrovni pustiť si niekoho do postele znamená prosiť ho o to, aby sa nám dostal na telo aj v prenesenom zmysle. Pretože si myslíme, že práve on/ona to dokáže. Následne sa môžeme sklamať a snáď aj oľutovať svoje činy; ale prvotne nezáleží na následkoch. Prvotne záleží iba na samotnom popude, na samotnom výkriku do tmy a ticha väzenia, v ktorom sa (domnelo) nachádzame. Časom sa každý väzeň vzdá nádeje a nechá sa zlomiť ilúziou neslobody. Ale kým to tak nie je, skúša všetky prostriedky, ktoré by mu mohli pomôcť.

Preto je pozvánka do postele zároveň pozvánkou do najhlbších zákutí našej duše. Aj keby sme sa snažili akokoľvek to zapierať.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s