Úplné zatmenie (Total eclipse)

Nie, toto nebude článok z oblasti astronómie a ani upútavka na nepochybne zaujímavý nebeský fenomén. Napokon, až také výnimočné to úplné zatmenie, či už Slnka alebo Mesiaca, nie je; jedno sa odohráva približne raz za rok, druhé dokonca niekoľkokrát do roka, len je vždy pozorovateľné inde na Zemi, preto to veľké haló, keď je miestom možného pozorovania naša oblasť. (Ak to neprekazia pre bežných pozorovateľov mraky, pravdaže.) Úplné zatmenie je v tomto prípade skôr termín preneseného významu.

Takýto názov má kniha Johna Brunnera, spisovateľa sci-fi, od ktorého mám prečítanú iba túto jednu knihu a nevedomky som sa vtedy dostala do sveta vedeckej fikcie, ako sa po slovensky žáner science fiction v preklade volá, hoci tento termín nie je príliš používaný. Vydali mu ju v origináli už roku 1975, vyšla v preklade ešte za starých čias hlboko v komunizme (rok 1983 (stále mám problém s pomenovaním režimu. Tuším, že komunisti a socialisti nie sú to isté, ale strana vtedy bola komunistická a štát socialistický; tak sa z toho vyznaj, človeče)), pretože hoci John Brunner bol západný imperialistický autor, v knihe sa skôr spoločnosť západného typu kritizuje. Nie otvorene, ale v dostatočne jasných náznakoch, a to asi stačilo na vydanie. Alebo sa mýlim a nič také vtedy ako kritérium nebolo. Tie časy si už príliš jasne nepamätám, predsa len. 🙂

Úplné zatmenie je útla knižočka s dokopy asi 150 stranami vrátane všetkých voľných listov a preto sa dá prečítať pomerne rýchlo. A vtedy som knihy ešte stíhala hltať ako na bežiacom páse, takže žiadna časovo ťažká matematika to nebola. Doteraz si ale pamätám, ako veľmi na mňa základná téma zapôsobila; po niekoľkých rokoch som sa k nej vrátila znovu a teraz, po ďalších niekoľkých rokoch opätovne.

Dej je stručný; odohráva sa mimo Zeme, na planéte s názvom Sigma Draconis, kam prichádza štvrtý turnus elitných vedcov rôznych odborov s cieľom zistiť čo možno najviac o civilizácii, ktorá Sigmu Draconis obývala. Drakončania vyhynuli pred stotisíc rokmi, ale najpozoruhodnejšie na nich je to, že sa vyvíjali extrémne rýchlo; trvalo im tritisíc rokov, kým sa vyvinuli do vrcholného štádia a zanikli. Všetky artefakty a zariadenia existovali len v jednom exemplári, pretože namiesto ľuďmi používanej metódy pokusu a omylu Drakončania boli natoľko zbehlí v riešení problémov, že im stačilo skonštruovať jeden “chybný” predmet, aby  potom zdokonalili jeho konštrukciu natoľko, aby ďalší vývoj nebol potrebný. Ich planéta bola poslednou na trase, ktorú ľudia roku 2020 v rámci medzihviezdnych letov skúmali ako potenciálneho kandidáta na mimozemský život, a šťastím natrafili na obrovský teleskop vybudovaný priamo na mesiaci Sigmy Draconis.

Áno, tak blízko je jedna z našich alternatívnych budúcností. 🙂

Svet roku 2020 dokázal vyriešiť problém dosiahnutia nadsvetelnej rýchlosti a cestovať hyperpriestorom, spojiť všetky svoje sily a financovať postavenie jedinej medzihviezdnej lode Stellaris a potom aj výskum spojený s Drakončanmi. Keďže ale šlo o rasu radikálne odlišnú od ľudskej tak výzorom, ako aj spôsobom vnímania a správania (vysoko inteligentné bytosti stojace na štyroch končatinách s telom pripomínajúcim plochý pancier, takmer hluché, ale vnímajúce elektromagnetické polia, schopné veľmi presných genetických manipulácií a nepoužívajúce “mŕtvu” elektronickú, ale živú technológiu, navyše so zmenou pohlavia v priebehu životného cyklu z aktívneho mužského do pasívneho ženského štádia s ukončením v neutrálnom štádiu), výskum ako taký vôbec nie je jednoduchý a hoci existujú rôzne hypotézy o tom, čo mohlo koniec Drakončanov spôsobiť, ani jedna nie je podľa vyhodnocujúcich počítačov dostatočne dobre možná.

V tejto situácii prichádza teda roku 2028 Stellaris so štvrtou vedeckou výpravou na Sigmu Draconis, pričom prvá sa má vrátiť späť na Zem, s jedným členom mimo vedeckej skupiny; ako hodnotiteľ dovtedajšieho výskumu prichádza poverenec Zeme, generál Ordoñez-Vico, ktorý má právomoc celý výskum zastaviť. Veď to poznáte; vlády financujú kadejaké pochybné programy, ale aby znížili ceny plynu, energií, DPH na potraviny a sadzby ďalších daní, prípadne nevymýšľali ďalšie dane, to nie. 🙂

Príbeh sa točí okolo hrdinu menom Ian Macauley, ktorý je expertom na jazyky, ale jeho skutočnou prednosťou je to, že sa dokáže starým civilizáciám (zatiaľ len pozemským) dostať pod kožu a tak rozlúštiť všetko, čo treba. Iste, v priebehu deja sa prepracuje pod kožu (či skôr pancier) aj Drakončanom, ale toto tajomstvo je vykúpené priveľkými obeťami.

Tragédia ťahajúca sa naprieč knihou nespočíva v samotnom úspechu či neúspechu vedcov bádajúcich na Sigme Draconis, odrezaní devätnástimi svetelnými rokmi od Zeme, ale v neistote, ktorá zahaľuje návrat samotného Stellarisu. Hoci Ordoñez-Vico vedcom ešte na Sigme sľúbi, že bude informovať združenie vlád v prospech pokračovania výskumu, základnou otázkou je v podstate priazeň voličov týchto vlád. Budú dostatočne tolerantní na to, aby platili ďalší výskum civilizácie, ktorá je od našej natoľko odlišná, že rozlúsknutie záhady jej vyhynutia je pre obyčajných ľudí nepodstatné?

Je to spôsobené našou optikou, že veci, ktoré sú vzdialené, sú pre nás menej dôležité ako tie, na ktoré máme priamo dosah. Máme tendencie bagatelizovať udalosti vzdialené priestorovo alebo časovo a prikladať väčší dôraz tomu, čo sa deje bezprostredne okolo nás. Napokon, je to základný inštinkt prežitia; ohroziť nás najskôr môže to, s čím sme v užšom kontakte. To, že niektoré veci majú globálne a nie iba lokálne pôsobenie, je z hľadiska okamžitého prežitia zanedbateľný faktor; napokon, ak žijete na ostrove, na ktorom sa nachádza spiaca sopka, ale ďalej od nej žijú nebezpečné predátory, máte predsa len väčšiu šancu na dlhší život, ak ostanete pri tej sopke.

Na konci knihy sa dozvedáme, že Drakončania napriek svojej vyspelosti boli snáď až príliš podobní ľuďom. Iróniou osudu sa sami vedci dostávajú viac menej do pozície civilizácie, ktorú skúmajú, no s celkom inými podmienkami a predpokladmi vývoja. Ian na začiatku knihy premýšľa o tom, že bude v spoločnosti tridsiatich ľudí, ktorých by si každý pokladal za česť nazývať priateľmi a je tomu rád. Hoci to priamo na konci uvedené nie je, myslím, že toto presvedčenie mu ostalo. Z pozície pozorovateľa (čitateľa) môžete ale vlastne skonštatovať iba jedno; napriek tomu, že sú vysoko inteligentní a skutočne racionálne založení, ostávajú ľuďmi so všetkými svetlými aj tienistými stránkami. Podobne ako Drakončania, ktorých študujú. Každá civilizácia, nech je akokoľvek vyspelá, sa raz dostane do bodu, ktorý je krokom mimo ideálnu cestu. Pretože to má asi v génoch.

Úplné zatmenie vlastne nie je sci-fi. Je to kniha o ľuďoch, o spoločnosti, o predsudkoch a stereotypoch, o byrokracii a nadvláde chamtivosti. Je to kniha o paradoxoch voľby menšieho zla a o ceste do pekla dláždenej dobrými úmyslami. Je to kniha, ktorá vychováva tým, že vyfackuje.

A je to kniha výnimočne vhodná na temné zimné večery, kedy ste odrezaní od sveta a máte chuť premýšľať.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s