Divák a herec… alebo nie?

Svet, v ktorom žijeme, nie je skutočný. To, čo vidíme, je len naša interpretácia sveta. Svet objektívne neexistuje, existuje len súhrn interpretácií sveta. Niektoré interpretácie si budú podobné, niektoré sa budú výrazne odlišovať. Nedá sa ale povedať, že niektoré z nich sú správne a iné nie; všetko sú to iba interpretácie a teda bude záležať na samotnom divákovi, ktoré z nich uzná za správne a ktoré nie.

Sme diváci. Diváci v hre, ktorá sa odohráva každý deň priamo pred našimi očami. Radi si hovoríme, že sme hercami, ale sme nimi skutočne? Hráme v svojom vlastnom príbehu, alebo iba sledujeme, čo sa deje okolo nás a interpretujeme to, čo k nám prichádza?

Angličtina pozná niekoľko výrazov, ktoré majú spoločný koreň “spect”; nie je to skutočné slovo, ale spája sa s videním, pozorovaním, skúmaním. Tým pádom s interpretáciou. Väčšinu informácií o svete zachytávame očami; ak s niekým súhlasíme, tak máme podobný pohľad na svet, ak sa chceme do niekoho vcítiť, vidíme jeho očami. (Alebo kráčame v jeho topánkach, keďže toto ale nie je “očné” prirovnanie, zo svojej interpretácie ho vypustím. 🙂 ) Dokážeme sa dívať na tú istú vec a nevidieť ju rovnako; mať rôzne názory či náhľady a očakávať zázraky (to, čo je “za zrakom”, čiže pre nás neviditeľné alebo neočakávané.)

“Spect” sa v angličtine zachovalo v slovách ako “spectator” – divák alebo pozorovateľ, “spectrum” – spektrum či rozsah, “spectre” – prízrak alebo vidina, “spectacle” a “spectacular”- zázrak a zázračný. Zachovalo sa aj v troch ďalších slovách, ktoré v prispôsobenej verzii poznáme aj v našom jazyku.

Prvým z týchto slov je in-spect (inšpekcia alebo vhľad). Slovo inšpekcia u nás nevyvoláva pozitívny ohlas, pretože je väčšinou spojená s predstavou buzerácie a kritiky. In-spect je slovo, ktoré vyjadruje vhľad, alebo nazretie dovnútra. Inšpekcia je skúmanie, ponorenie pod povrch vecí a odhalenie pravej podstaty. Ak skúmame niekoho či niečo, vnárame sa pod to, čo je viditeľné na povrchu, skúšame trhať vlastnú interpretáciu a hľadať jej hlbšie vrstvy. Nie skutočnosť, aj keď si to radi nahovárame. V skutočnosti iba prehlbujeme interpretáciu, pretože prehĺbená interpretácia bude presnejšou interpretáciou. Pri inšpekcii môžeme prísť na to, čo nám predtým unikalo a na základe nej pozmeniť svoju interpretáciu, ak sme dostatočne otvorení (žiada sa mi napísať dostatočne ľudskí, a možno to skutočne má súvis s tým, čo vlastne znamená ľudské bytie).

Druhým slovom je de-spect (dešpekt alebo znevažovanie). Je to hrubá ignorácia možnosti dozvedieť sa viac, interpretovať hlbšie. Ak sa k niekomu správame s dešpektom, nevidíme ho. Nemáme záujem ho vidieť. Kĺžeme po povrchu a odmietame sa pozastaviť a nazrieť hlbšie. Príliš nezáleží na tom, prečo to vlastne robíme; možno len interpretujeme situáciu na základe nejakej už zažitej, ktorá v nás zanechala zlý dojem a tým sa chránime pred opätovným negatívnym zážitkom. Možno sme stratili záujem, pretože daný človek spravil niečo, čo sa nám prieči. Možno poškodil priamo nás alebo niekoho nám blízkeho. Akýkoľvek dôvod sa skrýva za dešpektom, je to vedomé odmietnutie poznania. Nie poznania reálneho sveta, ale poznania interpretácie. Nech by bola akokoľvek skreslená. Napokon – akokoľvek je skreslená, je to predsa naša interpretácia. A dôvody nemenia nič na tom, že dešpekt je hrubá ignorácia, pretože je vedomá. Dešpekt je vždy niečím odôvodnený. Vždy máme “dobrý dôvod” (zaujímavé, že keď odôvodňujeme neúctu voči niekomu, používame pre zdôraznenie práve toto slovné spojenie) správať sa práve takto, možno preto, že samotná existencia dôvodu je pre nás dôležitejšia ako správnosť interpretácie.

Tretie slovo je re-spect (rešpekt alebo úcta). Rešpekt je zaujímavé slovo; naznačuje opätovný pohľad. Rešpekt prejavujeme niekomu, kto si zaslúži našu úctu. Spravil niečo pozitívne z nášho hľadiska, podľa našej interpretácie. Niečo sa mu podarilo, alebo sa mu niečo nepodarilo a pozbieral sa z toho. Niečo dokázal, alebo niečo nedokázal a napriek tomu sa nevzdal. Rešpekt sa vzťahuje k ľuďom, s ktorými sa cítime spriaznení, ktorým sa chceme z istého dôvodu podobať a ktorí v nás prebúdzajú vlastnú silu (respektíve to, čo interpretujeme ako vlastnú silu). Opätovný náhľad je náhľad do nás, do rešpektovaného človeka, do nás, do rešpektovaného človeka. Dívame sa opakovane; pre lepšie zapamätanie, pre lepšie spojenie, pre lepšiu interpretáciu. Čím viac sa dívame, čím dlhšie sa dívame, čím pozornejšie sa dívame, tým rastie rešpekt. A je úplne jedno, či by z iného pohľadu daný človek vyzeral rovnako. Je to predsa náš svet. Naša intepretácia.

William Shakespeare raz popísal život monológom, ktorý sa začína takto: “All the world´s a stage / And all the men and women merely players / They have the exits and the entrances / And one man in his time plays many parts” (Celý svet je javiskom / A všetci muži a ženy sú len hercami / Majú svoje odchody a nástupy / A jeden muž počas svojho života hrá mnoho úloh). Možno ale nie sme iba hercami. Možno sme predovšetkým divákmi v nesmierne interaktívnej divadelnej hre, kde nás občas priamo zapoja do deja herci, na ktorých sa dívame. V interaktívnej divadelnej hre napísanej natoľko majstrovsky, že sa cítime jej priamou súčasťou.

3 thoughts on “Divák a herec… alebo nie?

  1. Príliž veľa relativity. Je dôvod prečo z článkov na blogoch všeobecne cítiť zamierenie na publikum, ktoré sa ezoterikou nezaoberá a bežne sú len opisom dejov (z oblastí psychológie pojímajúcej osobnosť, pohľad na svet a často bez odborných poznatkov)? Aký má význam uverejňovanie takýchto článkov? Aký majú význam? Prečo sú tak relatívne? A vôbec sú v nich nejaké odpovede?

    • Píšeš v množnom čísle “články na blogoch”. Priznám sa, že iné blogy som sledovať prestala, ale ak sa to objavuje na viacerých blogoch, možno je to jednoducho len nádych doby.
      Nepovažujem sa za experta na ezoteriku. Píšem tak, ako veci cítim, podľa toho, čím sa nejaký čas zaoberám (niekedy kratší čas, niekedy dlhší čas). Je to predstavenie môjho pohľadu na svet v momentálnom stave, v ktorom práve som. Relatívne sú preto, lebo ja svet vnímam relatívne 🙂 Nechcem dávať odpovede. Ak by každý dával odpovede, čo zaujímavé by na svete ostalo?
      Článok na blogu podľa mňa nemá dávať odpovede. Nie je ani pokusom o odborný rozbor, z hľadiska psychológie sa viem opierať len o moje skúsenosti a snáď sa to viac či menej trafí do vnímania čitateľov. Rada vŕtam do vecí, ale nevŕtam sa v nich ani príliš hlboko, ani príliš dlho. Skúšam zachytiť ich podstatu a dívať sa na ne z rôznych strán. A to je jediný význam, ktorý chcem v článkoch dosiahnuť. Nastoliť konečnú odpoveď na určitú otázku je veľmi náročná práca a nijako to nezaručuje, že sa tá konečná odpoveď už nebude meniť.
      Je na tvojom výbere, či také články budeš čítať aj s tým, že ti to pocitovo nič nedá alebo nezodpovie tvoje otázky. Možno si predtým pri článkoch pociťoval niečo iné, ale od tých čias si sa posunul aj ty, aj ja. Ľudia sa neustále niekam posúvajú, to je podstata života.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s