Zomrela.
Zdá sa mi, že som o nej písala len pred niekoľkými dňami a pritom je to viac než pol roka. Každopádne, včera sa to všetko zavŕšilo a ona tu už nie je. Vlastne tu nebola súvisle už dlho. Možno dokonca ani pre seba nie.
Čo mi na tom príde trochu zvláštne je to, že história akoby sa opakovala. Je to už veľa rokov – vlastne presne dvadsať – čo v tomto období zomrela aj moja starká, mamina mama. Tiež to bolo začiatkom júna. Tiež to bolo vo štvrtok. A tiež som sa to dozvedela až o deň neskôr.
Tiež som sa cítila tak čudne ako dnes. Bez sĺz. Bez pocitu, že mi niečo alebo niekto chýba. Iba som na istej úrovni… nerozumela. Necítila som smútok a zároveň som nerozumela tomu, prečo ho necítim. Necítia ľudia smútok, keď im zomrie niekto blízky? Trebárs len na chvíľu?
Alebo som natoľko cynická, že aj toto je pre mňa len nový začiatok a nie koniec?
Dae 
alebo len vieš, že jej život nabral novú podobu a že je naďalej milovaná 🙂
srdce nie je stvorené pre smútok, ale pre lásku, preto nevadí ak neochutná príchuť sĺz