Dvadsaťdeväť mesiacov v novom svete

Zamrznutí sa snáď len o čosi oneskorili; týždňový sklz sa prejavil v dvoch posledných dňoch. Alebo sa mýlim a stále je iba apríl? Napriek tomu, že všetko zelenie, kvitne, vonia, bzučí a bubnuje na okná? Ktovie. Ktovie, za čím plače tohtoročný máj; možno za stratenou jarou alebo príliš predčasne nastúpivším a rovnako rýchlo odíduvším letom. Ktovie, či ešte aspoň sčasti nejaké to leto bude.Tento týždeň sa na školách rozbehli maturity, vyvrcholenie celého študijného života nielen žiakov, ale aj učiteľov. Po maturitách je všetko iné, akoby sa z pliec zvalil kameň, ktorý človeka ťažil bez toho, aby si plne uvedomoval, že ho musel vliecť so sebou tak dlho. Stačí len vyplniť posledné papiere, slávnostne odovzdať maturitné vysvedčenia a bude to… štyri roky znovu prešli ako voda. Ten jún, ktorý ešte ostáva, akoby sa ani nerátal; zbytočný mesiac desiatich školských mesiacov, z ktorých aj tak jeden celý strávime doma na prázdninách alebo dovolenkách (podľa toho, z ktorej strany katedry sa bežne dívate na svet).

Prečo ešte nikomu nenapadlo dať osemmesačný školský rok? Štyri mesiace na prelome jesene a zimy, potom mesiac pauza (skúšky podobne ako na vysokej škole?) a potom ďalšie štyri mesiace na prelome zimy a jari. Ja viem… zmena čaká na mňa. Minister ale bude v úrade už iba asi trištvrte roka a tak sa vlastne ani žiadne zmeny robiť neoplatí; po voľbách bude zasa iná koncepcia.

Tento mesiac je pre mňa posledným pracovným mesiacom tohto školského roka (teda psychicky, naoko to ešte bude chvíľu trvať) z viacerých dôvodov; odchádzajú maturanti, končí sa druhý projekt, v ktorom som bola zapojená, a mám pred sebou naplánované dôkladné triedenie a upratovanie starých papierových materiálov – nehovoriac o tých, ktorých sa zbavujeme každý rok po klasifikačnej porade, pretože už nie sú aktuálne. A hoci ešte asi dva týždne budeme pracovať v intenzívnom tempe, už to nebude také ako doteraz. (Chvalabohu, či koho to vlastne mám chváliť. Ministra?)

A tak, po náročnom dvadsiatom deviatom mesiaci po konci sveta, s číslom, ktoré na svojich bedrách nesie Jób, sa pomaly vystieram a sťahujem do tmy a ticha čísla tridsať. Po tom školskom roku si to, aspoň podľa mojej mienky, zaslúžim. Možno dokonca viac než dostatočne. 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s