Základné pravidlo čo najjednoduchšieho prežitia v ľudskej spoločnosti znie tak, že javy, situácie, veci a aj samotní ľudia by mali byť usporiadané do relatívne pravidelných skupín kvôli ľahšej identifikácii. Poznáte to; niečo je príjemné, niečo vítané, niečo želané, niečo potrebné, niečo lacné, niečo drahé a tak podobne. Čas takisto delíme do pravidelných skupín – večnosť sa delí na tisícročia, tie na stáročia, tie na desaťročia, tie na roky… Štvrtý rozmer, podobne ako ostatné tri, sa s nami vie zahrať v tom zmysle, že sa zdanlivo vyvlečie zo skupín, ktoré sme mu určili. Tak existujú opticky krátke a opticky dlhé týždne.
Tento týždeň bol pre mňa opticky dlhým týždňom. Pocitovo (a niekedy aj reálne) som bola v práci takmer od rána do večera; a doslovne to neplatí iba preto, že kvôli nášmu umiestneniu relatívne vysoko na severnej pologuli sú tieto dni pekelne dlhé. (Na rovníku by to bolo celkom inak. Na rovníku je veľa vecí inak.) Aj v škole sa niekedy nahromadia akcie, pri ktorých ostávame poobede dlhšie (nemusí to platiť pre všetkých, iba pre istú skupinu zainteresovaných. Pre vedenie školy to ale platí vždy, čo vysvetľuje, prečo sa do vedúcich pozícii nebudem tlačiť asi nikdy).
Myslím si, že opticky dlhé týždne sú známe každému; to sú týždne, kedy sa toho počas jedného dňa udeje toľko, že máte pocit, že je to už ten ďalší deň (v utorok preto preskočíte jeden deň vopred, v stredu premýšľate, že je predsa už štvrtok, vo štvrtok večer stonete, že zajtra je ešte stále pracovný deň); možno, podobne ako ja, počas takého týždňa v krátkych prestojoch zožeriete (to nie je myslené obrazne) kopy nezdravého jedla (ale energeticky bohatého) a možno sa dokonca stihnete pozastaviť nad tým, ako je možné, že to ešte vôbec znášate bez vážnych systémových porúch. Aj keď sa – minimálne v mojom prípade – niekedy vypínajú okrajové funkcie systému, napríklad krátkodobá či strednodobá pamäť. Čo je mimochodom škoda, pretože počas opticky dlhých týždňov mozog dostáva najviac naozaj podnetných vnemov; len si ich zapamätať dostatočne dlho. 🙂
Je tiež štatisticky známe, že čím ďalej ste od poslednej výplaty, tým opticky dlhší je daný týždeň, z čoho vyplýva, že čím bližšie ste k nasledujúcej výplate, tým opticky dlhší je daný týždeň. S dovolenkami je to potom úplne na figu; nekonečné sú týždne aj pred ňou, aj po nej, len samotná dovolenka je akási opticky prikrátka. (Pretože nie každý je učiteľ, ktorý si môže dovoliť sústavnú dovolenku v dĺžke šiestich týždňov; chápem. Na druhej strane, dovolenky počas zvyšku školského roka – cez zimné, jarné či iné prázdniny sú rovnako krátke ako pre zvyšok populácie.)
Opticky dlhé týždne treba asi jednoducho len prežiť a nezamýšľať sa nad nimi príliš intenzívne. Jednak vám na to asi neostanú sily a jednak by vás spätne mohlo ešte viac unaviť, čo ste všetko vlastne za tých (stále absolútnych) päť dní stihli. (Už vôbec netreba myslieť na to, čo všetko ste nestihli a ešte vás to len čaká; vyhliadka ďalších opticky dlhých týždňov je jednoducho príliš frustrujúca, ak vyhliadate vedome.)
Bodaj by sa aspoň načas vrátili opticky krátke týždne. (Dobre, vrátil – jeden. Jeden by aspoň načas mohol stačiť. 🙂 )
Dae 