Slnko, slnko, slnko; akoby celý svet mal skončiť o päť miliárd rokov skôr ako sa zo Slnka naozaj stane červený obor. Nie je červené. A ani sa nezdá obrovské. Ale to, koľko vody vyťahuje zo zeme a koľko málo jej vracia, sa snáď aspoň trochu podobá tomu, aké to bude o tých niekoľko miliárd rokov. Čas nepracovania, čas praženia sa a takmer čas modlenia sa; aby to celé už skončilo.
Uplynulý mesiac je viac než tropický. V trópoch je predsa len prítomné vlhko, voda v akejsi podobe, a nepochybne je aj tu… len akási neznateľná. Voda ako základ života, ako podstata a záruka priebehu všetkých životných procesov uniká pod žeravým pohľadom slnka. Splnila som si želanie a zaliezla medzi štyri steny, odkiaľ vychádzam len v prípade krajnej núdze. A v prípade znesiteľných životných podmienok, čo je tak približne do pol deviatej ráno. Niekedy do deviatej ráno. Každopádne to nie je ktoviečo; vody málo, žiarenia priveľa. Nechuť pracovať. To najviac.
Tento mesiac som sa ponorila do čítania, vnímania iných svetov a zároveň vnímania svojho vlastného reálneho sveta viac než inokedy. Tak trochu aj pracujem, ale je to práca, ktorá ma teší a netlačia ma termíny. Na počudovanie jem viac ovocia a zeleniny, čo sa mi bežne nedialo; ale tento záchvat príjmu vitamínov a vlákniny sa začal približne v období konca posledného mesiaca. Následok postresového obdobia, tuším tak kdesi vnútri, alebo sa moje telo konečne spamätalo a uvedomilo si, že mozog naozaj počúva, čo mu chce naznačiť. A tak nastoľuje požiadavky naozaj nahlas.
Skutočne je to mesiac izolácie, tak ako naznačuje jeho poradové číslo v slede mesiacov po konci predošlého sveta. Viem, že za ním má nasledovať mesiac komunikácie, či to bude reálne, to sa uvidí. 🙂
Zatiaľ však, keďže som stále čerstvo po absolvovanom prísne odpočinkovom štádiu, sa na komunikáciu navyše necítim. Možno ďalší absolvovaný mesiac to bude vyzerať inak.
Dae 