Tridsať štyri mesiacov v novom svete

Počasie sa upokojilo. Možno to ťažko nazvať ustálením, ale teploty poklesli na jesenné hodnoty, babie leto síce nebude, ale komu to prekáža… vlastne, viem, že to ľuďom prekáža. Tak to ale jednoducho funguje. Dni sa skracovali a stále sa skracujú, slnko svieti čoraz menej intenzívne, zem intenzívne pije všetko, čo zameškala počas leta a všetko sa pomaly balí do hrubších vrstiev. Vrátane ľudí.

Myslela som si, že som nenačerpala dosť energie na tento školský rok, ale pravdou je, že nikdy neviete, koľko máte síl, kým nezačnete naozaj pracovať. Koniec prvého pracovného mesiaca som si naplno uvedomila až začiatkom toho ďalšieho, čo o mnohom vypovedá. Práce je dosť (a je vždy dobré, keď je práce dostatok) a tak príliš nestíham premýšľať o únave. Och, niežeby som ju necítila; na konci pracovného týždňa dvojnásobne. 🙂 Ale telo sa postupne prispôsobuje, tak ako sa prispôsobuje každý rok po zotavovaní z predošlého školského roka.

Mám rada svoju prácu. Stále si to uvedomujem (ešte stále mám kapacitu si to uvedomovať) a stále ma teší pracovať na svojom terajšom mieste. Pribúdajú mi nové povinnosti, nové aktivity, na druhej strane som sa oslobodila od iných povinností a tiež od niektorých spomienok (lepšie povedané niektorých svojich atribútov. Nedá sa to úplne, ale čiastočne áno). Je zaujímavé sledovať, ako človek získa nové perspektívy alebo objavuje staré tým, že kráča po tom, čo sa zdá ako dávno vychodená cesta; to je možno najlepšia ilúzia zo všetkých – kráčať po dávno vychodenej ceste. Ak žiadny deň nie je rovnaký ako ten predošlý, ako môže cesta byť tá istá?

Prežívam tridsaťštvorku, zhmotňovanie tvoriaceho procesu, uskutočňovanie vízií, plánov, konceptov, ktoré boli príliš nehmatateľné a potrebujú získať konkrétnu formu. Predstavy, ktoré nemuseli byť pôvodne moje, ale tvarujem ich podľa vlastného presvedčenia, sa stávajú súčasťou sveta, v ktorom sa nachádzam. Oslobodenie myšlienok tým, že ich zviažete do konkrétnej podoby, je niečím ako ranou z milosti, hoci v sebe nenesie negatívny náboj. Kedysi som sa naučila, že pravá sloboda prichádza v zviazaniach, v obmedzeniach niečím iným. Bez toho, aby ste poznali vlastné hranice, sa nedá prekročiť ich.

Čakajú ďalšie čísla; učlovečenie tvoriaceho procesu ako prvé, vnesenie ľudskej omylnosti a zároveň ľudskej dokonalosti do neživej hmoty, vdýchnutie života do konkrétnej formy nesúcej abstraktný obsah. Neviem odhadnúť, nakoľko ma tento proces pohltí; hádam sa ale stihnem vrátiť na rekapituláciu ďalšieho mesiaca.

Teším sa na ňu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s