Tak babie leto predsa len prišlo a odišlo a kým tu bolo, bolo krásne. Chladné rána a potom takmer teplé dni, sem-tam dážď – áno, bol to pekný mesiac. Trochu rozhádzaný a viac než obvykle prestúpený smrťou, ale pekný. Napriek všetkému.
Takmer som zabudla na to, čo sa stalo minulý týždeň v piatok. Vo víre každodenného života, kedy zriedka sledujem, čo sa deje vo svete okolo, som síce zaregistrovala, čo sa stalo v Paríži, ale akosi to stále pripadá neuveriteľné. Ako kedysi útok na Dvojičky; napriek tomu, že existovali záznamy, napriek mnohým svedectvám pripadá človeku také zvláštne, že sa niečo podobné môže reálne stať, že to nie je iba akčný film, ktorý viete založiť späť do poličky a už nikdy si ho znovu nepustiť.
Život ale ide ďalej; tak ako pred útokmi, tak aj po nich sa musíme každý deň potýkať s vlastnými úlohami a pokračovať v práci. Kým dokážeme pracovať aj v podmienkach, ktoré sa zdajú byť neznesiteľné, a ostať pritom sami sebou, stojí naše snaženie za všetky útrapy, ktoré môžeme na ceste stretnúť.
Nasledujúci mesiac zavŕši tri roky v novom svete. V svete, ktorý nie je taký odlišný od toho starého. Iba neviem, koho je to vlastne chyba a či sme nezlyhali všetci, každý svojím spôsobom. Vlastne to možno nie je ničia chyba, iba na mňa chvíľu dolieha november. A ten, rovnako ako všetky ostatné mesiace, raz skončí. Už čoskoro.
Dae 