Tridsaťosem mesiacov v novom svete

Ktovie, či sa jar blíži alebo sa len zima nevie rozhodnúť, čo ďalej; každopádne sa počasie s nami zahráva. Dážď, chvíľa mrazu a potom dážď, na chvíľu pokoj a potom znovu dážď na daždi na daždi… uplynulý mesiac bol daždivý. Niekedy pršalo otvorene, niekedy skryto, niekedy bola škoda vôbec otvoriť dáždnik a niekedy musel človek naozaj premýšľať, či stojí za to vziať si ho. (Väčšinou to za to stálo.) Slnko sa odmietalo dlhodobo ukázať a pravdepodobne vedelo, prečo to robí, na druhej strane zrážky boli také hojné, že snáď ani to suchšie leto až tak nevadilo.

Uplynulý mesiac sa niesol v znamení rebélie. Vzbúrili sme sa, my, ľudia, ktorí sú navyknutí zaťať zuby a nejako to vydržať. Vzbúrili sme sa tí, ktorí sme doteraz boli ochotní ešte chvíľu počkať, kým bude vhodnejší čas a niekto to za nás zorganizuje. Vzbúrili sme sa napriek všetkému, čo sa od nás čakalo; ako keď voda, ktorá dlho nevie dosiahnuť kritickú úroveň, naraz prelomí hrádzu. Nie je múdre stavať sa do cesty besniacemu živlu, ktorý naraz zaplaví to, čo sa zdalo byť v poriadku, a nechá po sebe spúšť. Tá tam bola vždy ako možnosť, no nikto si ju reálne nepripúšťal, kým sa skutočne nestala.

Počas posledného mesiaca som sa dostala do iného režimu. Vždy je náročné fungovať v inom režime a tento bol naozaj ťažký – veľa cestovania, veľa rozprávania, veľa premýšľania. Po takmer troch týždňoch som sa vracala späť do “bežného” režimu a návrat bol o to ťažší, že som sa mala tváriť, akoby sa vlastne nič nestalo. Napriek tej spúšti, čo za sebou nechala prelomená hrádza, napriek všetkým nedostatkom systému, ktoré vyplávali na povrch. Mnohí sa dívali povýšenecky, mnohí sa tvárili nechápavo a ďalší sa tvárili tak, ako sa tvária bežne.

Iba počas krízy a katastrof ukazujú ľudia svoju skutočnú tvár. Tento posledný mesiac, kedy do seba narazili tvorivý proces a činnosť vznikajúca z činnosti, čísla tri a osem, bol pre mňa kolíziou presvedčení a obrazov o svojom okolí. Mnoho vecí ma príjemne prekvapilo a ďalšie ma zasa prekvapili nepríjemne. Mnoho vecí ma vyviedlo z miery, nahnevalo a nerozumela som im, ďalšie ma potešili, aj keď som za nimi tušila čosi, čo nie celkom zodpovedalo zovňajšku. (Ak tieto slová nedávajú zmysel, aj to je súčasťou zmätku, do ktorého som sa minulý mesiac dostala.)

Čaká nás ďalší mesiac, kde tvorivosť dostane energetický nákop a snáď bude smerovať (aj keď toto slovo sme si na našich štrajkových stretnutiach zakázali 🙂 – takže radšej napredovať) k výsledku, ktorý by sme si mnohí želali. Viem, že nie všetci. Nie je možné, aby si všetci ľudia želali jednu spoločnú vec. To by tu bol raj a mne vždy pripadalo peklo ako zaujímavejšie miesto.

Pokúsim sa teda aj vlastnými silami rozseknúť zacyklený pokrútený kruh príčiny a následku a vytvarovať ho do otvárajúcej sa špirály. Pretože kým sa do toho nedám celá, nikdy nič skutočne nedosiahnem.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s