Vonku ešte svieti slnko, dni sa výrazne predlžujú a dlhými krokmi nás vedú z tmy do svetla. Prešla jarná rovnodennosť, zmenil sa letný čas a ráno prichádza čoraz skôr. Teplo zaplavilo vzduch aj živé organizmy, ťahá ich za svetlom a to živé postupne zhadzuje ochranné vrstvy. Ešte stále môže byť život zaskočený chladom; napokon, v posledných dňoch to tak aj bolo (a ďalej aj bude), ale už len máločo stojí v ceste plnej paráde žitia na doraz.
Posledný mesiac bol hektický, veľa vecí sa dokončovalo a veľa vecí sa ešte iba má ukončiť. Ukončovanie bolo pre mňa hlavnou témou – nielen preto, že sa neviem dočkať odchodu maturantov na akademický týždeň, ale aj pre blízku prítomnosť istej bytosti na neobvykle dlhú dobu. Táto bytosť ma opustila rovnako nečakane, ako sa objavila – hneď po spontánnom nápade darovať istú vec, ktorá stála takmer na začiatku mojej (vedľajšej? paralelnej? skutočnej? ktovie) cesty.
Čoskoro to bude sedem rokov; hovorí sa, že každých sedem rokov sa naše telo celkom obnoví a ja dumám, či to má s týmto niečo spoločné. Inštinkt mi hovorí, že všetko so všetkým súvisí (čím viac chcete súvislosti nájsť, tým viac ich nachádzate, a že tých súvislostí bolo v posledných dňoch viac než dosť). A keďže načas mám dosť prísne materiálnych interpretácií vecí, rada sa nechám zlákať jemnejším prúdom. Aspoň na istý čas.
Nadchádzajúci mesiac bude niesť číslo 41, stret hmoty a vlastného videnia Ja. Bude to konfliktný mesiac, pretože viem, čo ma v ňom čaká, a na druhej strane neviem, či budem mať dostatok síl zvládnuť ten nápor. Budem musieť len veriť vo vlastné presvedčenie; že život nám nikdy nenaloží viac, ako sme schopní uniesť.
P.S.: Vycvičila som si svojich drakov. A teraz im dávam slobodu, aby sa mohli učiť od iných.
Dae 