Zima pomaly ustupuje čomusi, čo kedysi bývalo jarou. Sneh, ktorý sa dlho držal na hrudi zeme, sa takmer všetok stratil. Slnko sa pomaly zdržiava čoraz dlhšie a dlhšie; dni sa predĺžili, noci skrátili. Pochopiteľne, tak je to v prírode; ľudské cykly sú málokedy plne v súlade s prírodnými.
Uplynulý mesiac bol časom mnohých nových výziev. V práci sa finišovali oslavy výročia založenia školy a všetci boli nejakým spôsobom zaangažovaní; všetkých to stálo veľa času, veľa premýšľania a istého podielu zdravia (čo čiastočne súviselo s počasím). Ku koncu tohto mesiaca sa dotočili koliečka aj naprázdno, ak bolo treba, a potrebovali trochu odpočinku; ohlásili sa vopred, aby to nebolo nečakané.
Aj tak to prišlo trochu nečakane.
Ale v strete človek verzus okolnosti opäť raz vyhral človek; človek je na začiatku aj konci každého ľudského snaženia. Po všetkom tom snažení treba chvíľku na regeneráciu; niekedy stačí chvíľka, niekedy nie. Číslo päťdesiat je číslom človeka; päť – nula, stav človek verzus okolnosti. Začiatočný bod pre každého z nás, pol storočia (a polovica “optimálneho” ľudského života), vrcholový bod, odkiaľ máme najlepší výhľad. Odtiaľto to ide už len z kopca; rýchlo, zbesilo a s vyhliadkou koncovej (zaslúženej) demolácie.
Nasledujúci mesiac sa začne jazda dolu kopcom. Najprv pomaly, opatrne. To, že máme ten najlepší výhľad, neznamená, že sa musíme ponáhľať v ústrety cieľu. Ale už je príliš zreteľný na to, aby sme ho mohli opustiť. Päť a jeden sa stretnú, aby si jasne povedali, že cieľ sa neopúšťa.
Bol totiž stanovený na to, aby sme ho dosiahli.
Dae 