Cez sviatky sa väčšinou toho veľa nového nedozviete; na väčšine televíznych kanálov bežia dookola tie isté programy a môžete podľahnúť tej príjemnej nostalgii alebo sa odvážne rozbehnúť a skočiť k niečomu inému. A ja som sa náhodne dostala k dokumentom.
Dokument nemusí mať len písomnú formu; dokumentárne filmy trochu berú človeku fantáziu, ale zasa presnejšie zobrazujú realitu. (Skoro ako hrané filmy, ale tam tá realita nie je celkom reálna.) Z takýchto dokumentov som sa dozvedela, že mačky milujú svojich majiteľov; to, že psy svojich majiteľov milujú, bolo známe už dávno, ale tentokrát sa to dokázalo aj na mačkách.
(Áno, chýba mi práca. 🙂 )
To, či niekto niekoho miluje, sa dá vedecky odmerať podľa hladiny konkrétneho hormónu, ktorý sa vyplavuje do krvi z nevedomej časti mozgu (presne je to podlôžko, konkrétnejšie je to zadná časť podmozgovej žľazy, kde sa daný hormón uskladňuje potom, ako ho podlôžko, odborne známe ako hypotalamus, vyprodukuje). Ten hormón sa nazýva oxytocín a aktivuje sa okrem iného pri pôrode, pri kojení a pri sexe; vo všeobecnosti sa ale uvoľňuje vtedy, keď sa chcete k niekomu túliť. Vo výskume, ktorý bol zobrazený v konkrétnom dokumentárnom filme (Mačky vs. psy), merali nárast hladiny oxytocínu u mačiek aj u psov – prvé meranie sa uskutočnilo pred vpustením do miestnosti s majiteľom, druhé meranie polhodinu po hraní sa s majiteľom.
U psov aj u mačiek sa zaznamenalo zvýšenie hladiny oxytocínu po tej polhodine, ktorú strávili so svojím majiteľom. Rozdiel bol iba v miere zvýšenia – u psov to bolo o viac ako 50 percent oproti pôvodnej hladine, u mačiek to bolo niečo nad 10 percent. Rozdiel sa dá interpretovať aj tak, že psy nás milujú viac ako mačky – ale tiež tak, že mačky ako silne teritoriálne zvieratá neboli vo “svojom” domácom prostredí a to mohlo skresliť výsledky.
A to je realita. Niekedy netreba hľadať vysvetlenia v iných dimenziách. Niekedy stačí siahnuť k vede. 🙂
Dae 