Uplynulý mesiac bol hodný svojho mena. Vystriedal teplo, zimu, sucho, dažde, nevľúdnu aj príjemnú tvár, nechal nás chvíľu pochybovať, či je naozaj jar alebo jeseň a dovolím si tvrdiť, že nás naozaj doplietol; skutočný mesiac bláznov. Slnko bolo štedré aj skúpe, zamračené aj rozosmiate. V tomto mesiaci nechýbalo jednoducho nič. Bol dokonalý.
Slnko svieti čoraz dlhšie, naberá na sile a vzduch je čerstvejší ako predtým. Teploty stúpajú, najsmelšie kvety sa už otvárajú hmyzu, ktorý takisto (žiaľ, povieme si niektorí) vylieza zo zimných úkrytov. Odteraz to bude už len plnou rýchlosťou vpred, tak velia vonkajšie podmienky; a aj napriek tomu, že sa nazdávame, že sme sa odtrhli od prírody, to ona určuje čo, kedy a za akých okolností sa bude diať. My si vyberáme iba postoj, ktorý k tomu zaujmeme.
Zima pomaly ustupuje čomusi, čo kedysi bývalo jarou. Sneh, ktorý sa dlho držal na hrudi zeme, sa takmer všetok stratil. Slnko sa pomaly zdržiava čoraz dlhšie a dlhšie; dni sa predĺžili, noci skrátili. Pochopiteľne, tak je to v prírode; ľudské cykly sú málokedy plne v súlade s prírodnými.
Tma vládne svetu. V tme svetlo vždy svieti najjasnejšie. A rovnako vládne svetu zima.
V zime je teplo najviac citeľné.
Skončilo utínanie dní; odteraz bude o trochu viac svetla. Sivá opona, za ktorou sa ukrýva Slnko, je pomerne vyhovujúca pre ostrý nástup zimy; aj keď aj tento rok je zima iba mierna. Všetko, čo sme čakali a tešili sa na to – tajne aj otvorene – sa završuje, ku koncu roka, s ostrým príchodom zimy. Krátke vydýchnutie na prelome kalendárnych rokov; krátke zdriemnutie si v objatí krátkych dní, kým sa znovu začnú predlžovať “o slepačí krok”.
Dni sa skracujú. Slnko je čoraz unavenejšie, zapadá skôr a vychádza neskôr; nadlho nepomohla ani zmena času. Dokonca aj Slnko sa ukladá na zimný spánok; zima, ktorá sa začala pomaly blížiť už v tom predošlom mesiaci, ustanovuje svoju vládu a nič na tom nemení ani momentálny krátky výkyv teplôt nad bod mrazu. To je iba ilúzia, krátky moment, ktorý nám podsúva ako ospravedlnenie, že ešte netreba, ešte je čas, ešte sa dá čo-to stihnúť… Nie, nedá. Práve teraz treba rázne dokončiť všetky prípravy.
Prichádza zima. Ešte nie je celkom jej čas, ale cítiť ju vo vzduchu, ako pripomienku, ako studený vietor, ktorý sa vzoprie proti vám. Slnečné lúče slabnú, hoci sa stále snažia preraziť chlad nahromadený v noci. Morena, kráľovná zimy, ale neúprosne odstriháva kúsky dňa a dáva tak väčší priestor noci, jej skrytému sídlu. Možno vlastne ani nie skrytému. Každopádne – nech sa kalendár akokoľvek snaží zakryť, že ešte nie je celkom zima (a nie je), rozhodne prichádza. Winter is coming.
Rovnodennosť konečne zmieruje dva protiklady; deň a noc sú rovnako dlhé, aby čoskoro prevážila noc nad dňom, ktorý vládol doteraz. Slnko je ešte stále silné, ale studený vzduch mu trochu protirečí; skončila vláda leta, nastupuje jeseň a už si nedá vziať svoje žezlo, aj keď sa o to posledné zvyšky leta možno ešte pokúsia. Darmo sa lúče opierajú do skiel a odovzdávajú im teplo – noc to isté teplo nemilosrdne odoberie a zastaví sa iba niekoľko stupňov nad bodom mrazu.
Dni sú všelijaké. Raz je zamračené, raz prší, raz svieti slnko. Akoby sa tie stovky, tisícky myslí želajúce si konkrétne počasie nevedeli dohodnúť a tak sa postupne dialo všetko. Akoby v svete netolerancie chcelo počasie vyhovieť všetkým a tak, ako to obvykle býva, nevyhovie celkom nikomu. Robí to ale s plným nasadením; ak svieti slnko, potom svieti naplno, ak prší, potom dlho a vytrvalo. Vraví sa, že snaha sa cení. Obvykle ale, žiaľ, nezaberá.
Tak prišlo leto, aspoň tak to vyzerá astronomicky aj pocitovo. Slnko dosiahlo svoje pobytové maximum na oblohe a nešetrí energiou, ťahá k sebe všetko zelené a pomaly, pomaličky zrejúce, trochu zákerne vyprázdňuje ľudské hlavy, lebo veď komu sa chce premýšľať v teplých a slnečných dňoch, a robí si nárok na vodnú prikrývku či už v podobe kvapalnej alebo plynnej. (Obloha je modrá kvôli lomu svetla a absorpcii jeho červených zložiek molekulami vody; vedeli ste to? 🙂 )
Dae 