Nie je žiadna šifra, je to malá výhra líc, pospevovali by sme si kedysi (spolu s Modusom). Je to maličkosť a mohla by byť pre nás samozrejmá, pretože s úsmevom sa všetko lepšie znáša. Niekedy sa úsmev vyludzuje ťažšie, z rôznych dôvodov. Mali by sme s tým bojovať?
Ak by som mala identifikovať svoj najväčší nedostatok, bol by to nedostatok kontaktov s ľuďmi, ktorí pre mňa veľa urobili. Nie v zmysle, že by mi pomohli; v zmysle, že som sa od nich mohla niečo naučiť – menej či viac, kvantita je v tomto prípade irelevantná. Možno sa rozvíjame sami, ale rozvíjame sa na základe podnetov z okolia.
Aj preto moje odstrihávanie sa od okolia vnímam ako svoju najväčšiu chybu. Čítať ďalej
Naozaj záleží na tom, prečo chcete zmenu. (Nepísala som o tomto už niekedy? Akoby to tu už kedysi bolo… 🙂 )
Alebo prečo je nanajvýš prospešné uchovávať nože v chladničke.
Zima pomaly ustupuje čomusi, čo kedysi bývalo jarou. Sneh, ktorý sa dlho držal na hrudi zeme, sa takmer všetok stratil. Slnko sa pomaly zdržiava čoraz dlhšie a dlhšie; dni sa predĺžili, noci skrátili. Pochopiteľne, tak je to v prírode; ľudské cykly sú málokedy plne v súlade s prírodnými.
Skončilo utínanie dní; odteraz bude o trochu viac svetla. Sivá opona, za ktorou sa ukrýva Slnko, je pomerne vyhovujúca pre ostrý nástup zimy; aj keď aj tento rok je zima iba mierna. Všetko, čo sme čakali a tešili sa na to – tajne aj otvorene – sa završuje, ku koncu roka, s ostrým príchodom zimy. Krátke vydýchnutie na prelome kalendárnych rokov; krátke zdriemnutie si v objatí krátkych dní, kým sa znovu začnú predlžovať “o slepačí krok”.
Rovnodennosť konečne zmieruje dva protiklady; deň a noc sú rovnako dlhé, aby čoskoro prevážila noc nad dňom, ktorý vládol doteraz. Slnko je ešte stále silné, ale studený vzduch mu trochu protirečí; skončila vláda leta, nastupuje jeseň a už si nedá vziať svoje žezlo, aj keď sa o to posledné zvyšky leta možno ešte pokúsia. Darmo sa lúče opierajú do skiel a odovzdávajú im teplo – noc to isté teplo nemilosrdne odoberie a zastaví sa iba niekoľko stupňov nad bodom mrazu.
Zdá sa, že prišla jar. Napriek ranným mrazíkom a niekedy ešte neistým denným krokom prichádza obdobie prebúdzania sa. Je koniec odpočívaniu, keď už aj slnko sebaistejšie nakúka do okien a predlžuje si čas mimo väzenskej cely. (Ktovie, čo spácha slnko každú jeseň, keď musí ísť za to “do chládku”? 🙂 ) Stačilo bahnenia si v problémoch a depresiách, pretože prichádzajú svetlejšie časy. (Neviem, prečo ma to ťahá k “svetlejším zajtrajškom”. Žeby predtucha toho, čo má prísť? Bodajby nie… 😛 )
Ktovie, či sa jar blíži alebo sa len zima nevie rozhodnúť, čo ďalej; každopádne sa počasie s nami zahráva. Dážď, chvíľa mrazu a potom dážď, na chvíľu pokoj a potom znovu dážď na daždi na daždi… uplynulý mesiac bol daždivý. Niekedy pršalo otvorene, niekedy skryto, niekedy bola škoda vôbec otvoriť dáždnik a niekedy musel človek naozaj premýšľať, či stojí za to vziať si ho. (Väčšinou to za to stálo.) Slnko sa odmietalo dlhodobo ukázať a pravdepodobne vedelo, prečo to robí, na druhej strane zrážky boli také hojné, že snáď ani to suchšie leto až tak nevadilo.
Zamrznutí sa snáď len o čosi oneskorili; týždňový sklz sa prejavil v dvoch posledných dňoch. Alebo sa mýlim a stále je iba apríl? Napriek tomu, že všetko zelenie, kvitne, vonia, bzučí a bubnuje na okná? Ktovie. Ktovie, za čím plače tohtoročný máj; možno za stratenou jarou alebo príliš predčasne nastúpivším a rovnako rýchlo odíduvším letom. Ktovie, či ešte aspoň sčasti nejaké to leto bude. Čítať ďalej
Dae 