Dnes som dočítala knižku, s ktorou som sa trápila istý čas; je to slovenská (slovanská?) fantasy s názvom Morhen – Posledná kliatba. Vyšla už pred pár rokmi, toto čítanie bolo moje druhé a nepamätám si, ako som sa cítila po prvom prečítaní. 🙂 Ale popri tomto druhom som natrafila na jednu zo zápletiek, ktorá mi trochu spôsobuje mentálne žalúdočné kŕče; a to je spôsob smrti.
V posledných dňoch mám tiky vracať sa o niekoľko rokov späť, buď v pošte alebo v rôznych zápiskoch, súkromných aj pracovných materiáloch (jeden by si myslel, že si premietam život pred očami v spomalenom slede, nie rýchlo ako pred smrťou 🙂 ). Narazila som na začiatok svojej “anjelskej” činnosti a na jeden zápis, ktorý mi celkom zaujímavo zarezonoval z viacerých dôvodov.
Skrátim ho; ale najzaujímavejšie časti ponechám. 🙂 Čítať ďalej
Tie zákerné veci, ktoré zdvihnú hlavu z minulosti, o ktorej ste si mysleli, že je dávno stratená a zabudnutá. Nuž, nie je. Blbé je, že niekto – ak nie vy – si vždy pamätá. Čítať ďalej
Naozaj záleží na tom, prečo chcete zmenu. (Nepísala som o tomto už niekedy? Akoby to tu už kedysi bolo… 🙂 )
Rovnodennosť konečne zmieruje dva protiklady; deň a noc sú rovnako dlhé, aby čoskoro prevážila noc nad dňom, ktorý vládol doteraz. Slnko je ešte stále silné, ale studený vzduch mu trochu protirečí; skončila vláda leta, nastupuje jeseň a už si nedá vziať svoje žezlo, aj keď sa o to posledné zvyšky leta možno ešte pokúsia. Darmo sa lúče opierajú do skiel a odovzdávajú im teplo – noc to isté teplo nemilosrdne odoberie a zastaví sa iba niekoľko stupňov nad bodom mrazu.
Základné pravidlo čo najjednoduchšieho prežitia v ľudskej spoločnosti znie tak, že javy, situácie, veci a aj samotní ľudia by mali byť usporiadané do relatívne pravidelných skupín kvôli ľahšej identifikácii. Poznáte to; niečo je príjemné, niečo vítané, niečo želané, niečo potrebné, niečo lacné, niečo drahé a tak podobne. Čas takisto delíme do pravidelných skupín – večnosť sa delí na tisícročia, tie na stáročia, tie na desaťročia, tie na roky… Štvrtý rozmer, podobne ako ostatné tri, sa s nami vie zahrať v tom zmysle, že sa zdanlivo vyvlečie zo skupín, ktoré sme mu určili. Tak existujú opticky krátke a opticky dlhé týždne.
Čítať ďalej
Zdá sa, že zima naozaj odchádza. Ktovie, či nadlho, pretože predpovede skôr tvrdia, že nie. Tak, ako dnes slnečné lúče pečú ako o život, tak sa pravdepodobne budú o pár dní skrývať s výhovorkou, že všetkého veľa škodí. Aj zimy veľa škodí, obzvlášť, keď čakáte jar a zabudli ste, že vo vnútrozemských podmienkach sa striedanie ročných období posunulo k úspornejšiemu duálnemu systému. Vždy, keď si ten duálny systém pripomeniem, mi na um príde jeden chlapík z Ameriky voľakde spod hôr, ktorý hovoril, že u nich sú len dve ročné obdobia: zima a júl. Ktovie; možno sa raz dočkáme aj toho.
Celkom úprimne – leto odišlo. Ešte chvíľku sa bude tváriť, že je babie, ale v skutočnosti už nie je ani to. Niekoľko posledných dní na rozlúčku je síce fajn, ale nikomu, milé slniečko, nezalepíš oči teplotami, ktoré sa iba sťažka vyštverajú nad dvadsať. A už vôbec nie prízemnými mrazíkmi vhodnými skôr pre druhú polovicu októbra ako druhú polovicu septembra. (Alebo som už taká rozmaznaná “starými zlatými časmi”, ktoré si tak ako všetci ostatní poriadne nepamätám?)
Ako prišiel pre nás učiteľov začiatok školského roka, začala som sa hrabať v textoch nesúvisiacich so školou; pre rovnováhu. A natrafila som na tento zápis. Čítať ďalej
Áno. Konečne som učiteľka. Nie, toto nie je kríza osobnosti. Konečne som “učiteľka z povedomia verejnosti”. Aspoň teda väčšiny verejnosti. Teda vlastne – ani neviem, či je to väčšina verejnosti. Ale určitá časť verejnosti má na učiteľov tento názor. Takže práve tá učiteľka dnes som.
Podarilo sa mi totiž prísť domov pred druhou hodinou poobede. 🙂 Čítať ďalej
Dae 