Štyridsať šesť mesiacov v novom svete

Prichádza zima. Ešte nie je celkom jej čas, ale cítiť ju vo vzduchu, ako pripomienku, ako studený vietor, ktorý sa vzoprie proti vám. Slnečné lúče slabnú, hoci sa stále snažia preraziť chlad nahromadený v noci. Morena, kráľovná zimy, ale neúprosne odstriháva kúsky dňa a dáva tak väčší priestor noci, jej skrytému sídlu. Možno vlastne ani nie skrytému. Každopádne – nech sa kalendár akokoľvek snaží zakryť, že ešte nie je celkom zima (a nie je), rozhodne prichádza. Winter is coming.

Štyridsať tri mesiacov v novom svete

Dni sú všelijaké. Raz je zamračené, raz prší, raz svieti slnko. Akoby sa tie stovky, tisícky myslí želajúce si konkrétne počasie nevedeli dohodnúť a tak sa postupne dialo všetko. Akoby v svete netolerancie chcelo počasie vyhovieť všetkým a tak, ako to obvykle býva, nevyhovie celkom nikomu. Robí to ale s plným nasadením; ak svieti slnko, potom svieti naplno, ak prší, potom dlho a vytrvalo. Vraví sa, že snaha sa cení. Obvykle ale, žiaľ, nezaberá.

Štyridsať dva mesiacov v novom svete

Tak prišlo leto, aspoň tak to vyzerá astronomicky aj pocitovo. Slnko dosiahlo svoje pobytové maximum na oblohe a nešetrí energiou, ťahá k sebe všetko zelené a pomaly, pomaličky zrejúce, trochu zákerne vyprázdňuje ľudské hlavy, lebo veď komu sa chce premýšľať v teplých a slnečných dňoch, a robí si nárok na vodnú prikrývku či už v podobe kvapalnej alebo plynnej. (Obloha je modrá kvôli lomu svetla a absorpcii jeho červených zložiek molekulami vody; vedeli ste to? 🙂 )

Tridsať dva mesiacov v novom svete

Uplynulý mesiac mal jemnejší rozbeh a záver, to uprostred bolo suché, nevľúdne a hraničné. Je paradox, keď ochladenie o dvadsať stupňov beriete ako pozitívnu správu; ale môcť cítiť teploty pod dvadsať bolo skutočným vyslobodením.  (Neviem, čo viac dodať z hľadiska počasia. Pravdepodobne sa neodvolateľne uvarila oblasť analyzujúca počasie alebo aspoň chcejúca ho akokoľvek poeticky komentovať.)

Opticky dlhý týždeň

Základné pravidlo čo najjednoduchšieho prežitia v ľudskej spoločnosti znie tak, že javy, situácie, veci a aj samotní ľudia by mali byť usporiadané do relatívne pravidelných skupín kvôli ľahšej identifikácii. Poznáte to; niečo je príjemné, niečo vítané, niečo želané, niečo potrebné, niečo lacné, niečo drahé a tak podobne. Čas takisto delíme do pravidelných skupín – večnosť sa delí na tisícročia, tie na stáročia, tie na desaťročia, tie na roky… Štvrtý rozmer, podobne ako ostatné tri, sa s nami vie zahrať v tom zmysle, že sa zdanlivo vyvlečie zo skupín, ktoré sme mu určili. Tak existujú opticky krátke a opticky dlhé týždne.

Dvadsaťdeväť mesiacov v novom svete

Zamrznutí sa snáď len o čosi oneskorili; týždňový sklz sa prejavil v dvoch posledných dňoch. Alebo sa mýlim a stále je iba apríl? Napriek tomu, že všetko zelenie, kvitne, vonia, bzučí a bubnuje na okná? Ktovie. Ktovie, za čím plače tohtoročný máj; možno za stratenou jarou alebo príliš predčasne nastúpivším a rovnako rýchlo odíduvším letom. Ktovie, či ešte aspoň sčasti nejaké to leto bude.

Dvadsaťosem mesiacov v novom svete

Zdá sa, že zima naozaj odchádza. Ktovie, či nadlho, pretože predpovede skôr tvrdia, že nie. Tak, ako dnes slnečné lúče pečú ako o život, tak sa pravdepodobne budú o pár dní skrývať s výhovorkou, že všetkého veľa škodí. Aj zimy veľa škodí, obzvlášť, keď čakáte jar a zabudli ste, že vo vnútrozemských podmienkach sa striedanie ročných období posunulo k úspornejšiemu duálnemu systému. Vždy, keď si ten duálny systém pripomeniem, mi na um príde jeden chlapík z Ameriky voľakde spod hôr, ktorý hovoril, že u nich sú len dve ročné obdobia: zima a júl. Ktovie; možno sa raz dočkáme aj toho.

Dvadsaťjeden mesiacov v novom svete

Celkom úprimne – leto odišlo. Ešte chvíľku sa bude tváriť, že je babie, ale v skutočnosti už  nie je ani to. Niekoľko posledných dní na rozlúčku je síce fajn, ale nikomu, milé slniečko, nezalepíš oči teplotami, ktoré sa iba sťažka vyštverajú nad dvadsať. A už vôbec nie prízemnými mrazíkmi vhodnými skôr pre druhú polovicu októbra ako druhú polovicu septembra. (Alebo som už taká rozmaznaná “starými zlatými časmi”, ktoré si tak ako všetci ostatní poriadne nepamätám?)

Dvadsať mesiacov po konci sveta

Tak sa mi znovu stratili prázdniny, či skôr dovolenka. Počasie zodpovedá nálade; je chladné, odmerané a pochmúrne, trvajúc tak na tom, že žiadny oddych to vlastne nebol. Nebol; o tom o chvíľu. Ale aspoň to počasie by mohlo poskytnúť o čosi lepšiu motiváciu ďalšieho nového začiatku.

Sedemnásť mesiacov v novom svete

Čoskoro to bude jeden a pol roka, čo utekám novým svetom; neprechádzam, pretože je toho toľko čo objavovať a toľko čo zažiť… Dni sa predlžujú, Mesiac sa ponáhľa do svojej novej fázy, aby znovu nabral sily svietiť v noci a nie spoly cez deň. Po zamrznutých prichádzajú “spotení”, kedy hupom prekonávame viac než desaťstupňový teplotný rozdiel v absolútnych hodnotách maximálnych denných teplôt. Ešteže cez noc sa zatiaľ dokážeme schladiť.