Mám práve službu vo vchode s umývaním dlážky v spoločných priestoroch.Ak ste súčasťou panelákového spoločenstva, pravdepodobne poznáte podobný problém. Raz za čas sa jednoducho stane, že na vás príde rad (ak teda nie ste súčasťou spoločenstva vyššej úrovne, ktoré si najme a zaplatí niekoho, kto to spraví za nich. Moje spoločenstvo má, zdá sa, buď silne vyvinutý cit pre povinnosť alebo veľké nadšenie pre upratovanie spoločných priestorov) a treba sa postarať o čistotu spoločných priestorov, čiže vchodu z oboch strán.
Vzhľadom na to, že posledné dni takmer neustále prší, dostáva táto úloha celkom iný rozmer. Ešte stále to ale nie je také hrozné ako v zime (minulý rok ma chytil tento termín práve vtedy, kedy napadol sneh. Ale, ako som spomínala, moje spoločenstvo má buď silne vyvinutý cit pre povinnosť alebo veľké nadšenie pre upratovanie spoločných priestorov; kým som sa stihla dostať k odprataniu snehu, už boli vyčistené cestičky). A tak som sa dnes, keďže som prišla z práce trochu skôr, pustila do upratovania priestorov vchodu.
Vždy sa tak trochu smejem, keď ma niekto pri tejto činnosti “pristihne”. Typická reakcia človeka, ktorý vidí iného umývať dlážku, je, že zaspätkuje a začne sa ospravedlňovať. Tiež to robievam (nespätkujem síce, ale minimálne spomalím a snažím sa zanechať za sebou čo najmenej šľapají na čistej dlážke); je to minimálne ukážka úcty voči pracujúcemu človeku. Na druhej strane ma vždy zaujíma, čo urobí človek, keď uvidí čistú chodbu (nie mokrú, len napríklad bez listov alebo stojacej vody, bez viditeľných šľapají a podobne) – či sa takisto zháči a našľapuje opatrne.
Neviem, čo robia ostatní ľudia v takej situácii.
Ale viem, že mne sa po takej dlážke veľmi dobre kráča. 🙂
Dae 