Štyridsať sedem mesiacov v novom svete

Dni sa skracujú. Slnko je čoraz unavenejšie, zapadá skôr a vychádza neskôr; nadlho nepomohla ani zmena času. Dokonca aj Slnko sa ukladá na zimný spánok; zima, ktorá sa začala pomaly blížiť už v tom predošlom mesiaci, ustanovuje svoju vládu a nič na tom nemení ani momentálny krátky výkyv teplôt nad bod mrazu. To je iba ilúzia, krátky moment, ktorý nám podsúva ako ospravedlnenie, že ešte netreba, ešte je čas, ešte sa dá čo-to stihnúť… Nie, nedá. Práve teraz treba rázne dokončiť všetky prípravy.

Čítať ďalej

Štyridsať šesť mesiacov v novom svete

Prichádza zima. Ešte nie je celkom jej čas, ale cítiť ju vo vzduchu, ako pripomienku, ako studený vietor, ktorý sa vzoprie proti vám. Slnečné lúče slabnú, hoci sa stále snažia preraziť chlad nahromadený v noci. Morena, kráľovná zimy, ale neúprosne odstriháva kúsky dňa a dáva tak väčší priestor noci, jej skrytému sídlu. Možno vlastne ani nie skrytému. Každopádne – nech sa kalendár akokoľvek snaží zakryť, že ešte nie je celkom zima (a nie je), rozhodne prichádza. Winter is coming.

Čítať ďalej

Štyridsať päť mesiacov v novom svete

Rovnodennosť konečne zmieruje dva protiklady; deň a noc sú rovnako dlhé, aby čoskoro prevážila noc nad dňom, ktorý vládol doteraz. Slnko je ešte stále silné, ale studený vzduch mu trochu protirečí; skončila vláda leta, nastupuje jeseň a už si nedá vziať svoje žezlo, aj keď sa o to posledné zvyšky leta možno ešte pokúsia. Darmo sa lúče opierajú do skiel a odovzdávajú im teplo – noc to isté teplo nemilosrdne odoberie a zastaví sa iba niekoľko stupňov nad bodom mrazu.

Čítať ďalej

Štyridsať tri mesiacov v novom svete

Dni sú všelijaké. Raz je zamračené, raz prší, raz svieti slnko. Akoby sa tie stovky, tisícky myslí želajúce si konkrétne počasie nevedeli dohodnúť a tak sa postupne dialo všetko. Akoby v svete netolerancie chcelo počasie vyhovieť všetkým a tak, ako to obvykle býva, nevyhovie celkom nikomu. Robí to ale s plným nasadením; ak svieti slnko, potom svieti naplno, ak prší, potom dlho a vytrvalo. Vraví sa, že snaha sa cení. Obvykle ale, žiaľ, nezaberá.

Čítať ďalej

Štyridsať dva mesiacov v novom svete

Tak prišlo leto, aspoň tak to vyzerá astronomicky aj pocitovo. Slnko dosiahlo svoje pobytové maximum na oblohe a nešetrí energiou, ťahá k sebe všetko zelené a pomaly, pomaličky zrejúce, trochu zákerne vyprázdňuje ľudské hlavy, lebo veď komu sa chce premýšľať v teplých a slnečných dňoch, a robí si nárok na vodnú prikrývku či už v podobe kvapalnej alebo plynnej. (Obloha je modrá kvôli lomu svetla a absorpcii jeho červených zložiek molekulami vody; vedeli ste to?🙂 )

Čítať ďalej

Štyridsať jeden mesiacov v novom svete

Tak, ako sa to dalo čakať, prichádza pomaly ale isto leto; slnko ostáva na vychádzkach dlhšie, pravdepodobne je to odmena za dobré správanie, a líha si naozaj na krátky čas. Už len jeden mesiac a nastane najväčšia žúrka v roku, najdlhší deň a najkratšia noc súčasne. Zapadá to tak trochu do mojej teórie, prečo práve bociany boli obvinené z nosenia detí; približne deväť mesiacov po tejto veľkej žúrke, keď prilietali bociany späť z teplých krajín, sa asi rodilo viac detí než obvykle. Len teraz ešte vymyslieť rovnako dobrú teóriu na vrany.🙂

Čítať ďalej

Štyridsať mesiacov v novom svete

Vonku ešte svieti slnko, dni sa výrazne predlžujú a dlhými krokmi nás vedú z tmy do svetla. Prešla jarná rovnodennosť, zmenil sa letný čas a ráno prichádza čoraz skôr. Teplo zaplavilo vzduch aj živé organizmy, ťahá ich za svetlom a to živé postupne zhadzuje ochranné vrstvy. Ešte stále môže byť život zaskočený chladom; napokon, v posledných dňoch to tak aj bolo (a ďalej aj bude), ale už len máločo stojí v ceste plnej paráde žitia na doraz.

Čítať ďalej