Číslo štyridsať začína ďalší cyklus. Potom, čo sme prešli cestou nášho “ja”, našej duše a tvorenia, ktoré z nich vychádza, prichádza ďalšie štádium cesty; umiestnenie do reality. Štvorka predstavuje hmotu a nula ju obdarúva mocou. Štyridsiatka je číslom, kde hmota získava veľmi konkrétne línie. Číslom, kde je hmota vládcom.
Štyridsiatka má rovnakú charakteristiku ako tridsaťjednotka. Číslo tridsaťjeden bolo číslom, kde človek neustále tvorí seba. Ak sa neustále venujeme tvoreniu samého seba, zhmotňujeme sami seba neustále do súčasnej reality; do súčasného okamihu. Tento proces naozaj prebieha. Bunky nášho tela sa neustále obnovujú a tým pádom neustále formujú naše telo nanovo. Naše telo je priemetom našej podstaty; “ja” je premietané do zrkadla – duše – a duša pomocou tvorenia zhmotňuje telo. Štyridsiatka je preto číslom, kde sa stretávame s hmotou, s princípom zhmotňovania. S určovaním pravidiel a vytyčovaním hraníc, v ktorých existujeme.
Štyridsiatka, keď ju vidíme ako číslo na torte, nie je príliš radostným číslom. Napriek tomu je to číslo, kedy naše telo dosahuje plný výkon. (Bude to možno niekde medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, kedy dosahujeme plný výkon; ale ak vezmeme do úvahy, že človek môže žiť vyše sto rokov, ak sa v robote úplne nezoderie, potom vrchol výkonnosti zákonite musí dosahovať pred polovicou dosiahnutého veku.) V štyridsiatke tiež narážame na obmedzenia vlastného tela; už nezvláda to, čo kedysi zvládalo bez problémov, ale na druhej strane možno dokáže veci, ktoré predtým nedokázalo. Štyridsať je číslo, ktoré sa dá popísať ako číslo konečného ukotvenia v tele. Nie preto, že z neho už potom nikam nejdeme, ale preto, že sa s telom definitívne zmierujeme. Nejde o chronologický vek. Je to len číslo; charakteristika určitého stavu.
Štyridsiatka sa redukuje na štvorku, čo je číslo hmoty a číslo štyroch rozmerov nášho priestoru. V predošlých číslach sme sa naučili, že čas, rovnako ako priestor, sa zhusťuje do jedného bodu. Štyridsiatka – alebo štvorka – potvrdzuje, že čas aj rozmery priestoru sú len ilúziou. To, ako čísla vnímame, je len následkom uhla pohľadu, ktorý k nim zaujímame. Ak pre nás čísla sú dôležité, potom ich vnímame ako magické; ak nie sú, nemajú pre nás špeciálny význam. Čas je na tom úplne rovnako; ak je pre nás dôležitý, jeho dopad na nás je “ťažší” ako v prípade, že to tak nie je. Všetko záleží od vnímania; zhmotňujeme vždy to, čo je pre nás dôležité. Čas, rovnako ako priestor, je relatívny, čo znamená, že má len taký význam, aký mu pripisujeme.
Dae 