Ak niekedy začnete premýšľať nad veľkými životnými otázkami, dostali ste sa do krízovej situácie. Pokiaľ vás totiž nezaujímajú, nachádzate sa vo fáze, kedy ste so svojím životom spokojní – minimálne z väčšej časti. Kým si kladiete otázky bežného typu (napríklad čo si dám na obed, ktoré z dvoch balení zmrzliny mám načať skôr či ktoré obliečky ma vyjdú lacnejšie), je váš život v poriadku. A potom sú tu situácie, kedy možno aj z otázok bežného typu náhle preskočíte k tým veľkým životným otázkam.
Prvé dve otázky, “Kto som?” a “Kam smerujem?”, udávajú základný tón. Logicky by mala nasledovať (ak stále vynecháme otázky “prečo”) táto: Kedy tam prídem?
Táto otázka môže mať mnoho jemnejších foriem. Napríklad – Kedy nastane ten správny čas? Kedy sa konečne splní to, čo si želám? Kedy budem tam, kde som chcel/a byť? Hľadáme bod, ktorý sme si stanovili pri ceste, ktorou sa vydávame, cieľ, ktorý sme si stanovili, možno práve hľadáme samého seba či samu seba v situácii, ktorá nás desí a nevieme si s ňou poradiť. Dá sa zodpovedať striktne časovo alebo neurčitejšie – môžete si určiť termín zajtra, o týždeň, 13. septembra či na pätnáste výročie konkrétnej udalosti, alebo si môžete odpovedať jednoduchým “Keď nastane ten správny čas.”
Ak sa sami seba pýtame “Kedy tam prídem?”, nemusí sa to týkať striktne spoločnosti, hoci tá nás môže posunúť či zdržať. Týka sa hlavne nás, nášho odhodlania dôjsť do cieľa a nenechať sa rozptýliť či prehovoriť, ak k tomu máte sklony. Čas je relatívny pojem; pre niekoho je jeden deň dlhodobým utrpením, kým pre iného je jeden deň stratený doslova v okamihu. Len si spomeňte, ako pomaly vám plynul čas, keď ste sedeli v laviciach príliš veľkých pre vaše krátke ruky a koniec školského dňa bol v nedohľadne, pretože bolo iba tesne po veľkej prestávke – a ako rýchlo prebiehal od jedného skúškového obdobia po druhé. Len si uvedomte, ako rýchlo vám prebiehajú dni, keď meškáte s termínom splatnosti faktúry – alebo ako pomaly plynú, keď čakáte na ďalší výplatný termín.
Tak, ako sú individuálne naše spôsoby dosiahnutia vlastných cieľov, tak sú individuálne naše časové obdobia, ktoré sú pre ich dosiahnutie potrebné. To, ako rýchlo sa dostanete do svojej cieľovej stanice (nech už je pre vás akákoľvek), bude ovplyvnené okrem iných faktorov najmä tým, čo všetko budete potrebovať, aby ste sa tam dostali. Ak je pre vás cieľom byť o niečo múdrejší, stačí si počkať relatívne krátky čas; každý deň prináša so sebou mnoho možností zmúdrieť a poučiť sa, či už na sebe alebo iných. (Mimochodom, hovorí sa, že múdry sa učí na chybách iných, kým hlupák na vlastných. Zistila som – a pravdepodobne nebudem jediná – že múdra teda nie som; vlastné katastrofy si vždy pamätám podstatne lepšie a trvalejšie ako katastrofy iných ľudí. Holt, niet nad vlastnú spálenú dlaň – nikdy viac nepriložíte ruku neopatrne blízko čohokoľvek horúceho. Teda, vedome nepriložíte.)
Človek rozumný má vnímanie času v mnohom podobné iným živočíšnym druhom; riadime sa jednak dennými rytmami (striedanie dňa a noci, inak povedané práce a odpočinku), jednak mesačnými (poznajú hlavne ženy, muži skôr sprostredkovane ako priamo – aj keď výplatné termíny sú tiež obvykle v mesačnom cykle), jednak ročnými (striedanie ročných období alebo podávanie daňových priznaní). Tiež dokážeme – pravdepodobne ako jediný živočíšny druh – náš čas posunúť; zvieratá sa riadia univerzálnym časom, kým my dokážeme svoj cyklus mierne posunúť v zimnom a letnom čase – iba kvôli efektivite práce, pretože súhrnné množstvo hodín, ktoré strávime v osvetlenom režime, je rovnaké. (Inými slovami, je v podstate jedno, či sa rozvidnie o pol ôsmej a zmráka o štvrtej, alebo rozvidnie o pol deviatej a zmráka o piatej. Jediné, čo zvýhodňuje jeden či druhý systém je čas, kedy prichádzate do práce alebo z nej odchádzate.)
Čas, ako už vieme, je relatívna veličina. Väčšinou ťažko odhadnúť, kedy presne dosiahneme ciele, ktoré sme si stanovili. Otázka “Kedy tam prídem?” je teda náročná otázka. Obvykle sa dá s relatívnou istotou povedať iba to, že tam prídete, ale nie kedy. Napríklad, každý z nás vie so stopercentnou istotou predpovedať, že zomrie, pretože každý z nás sa narodil; kedy ale ten čas nastane, to nevieme. Iba dúfame, že to bude potom, ako dosiahneme to, čo v živote chceme dosiahnuť.
Záleží spoločnosti na odpovedi na túto otázku? Áno, pokiaľ váš konečný cieľ niekam spoločnosť posunie – v pozitívnom či negatívnom zmysle. Ak ste stále na ceste, neúplní, nekompletní, zaoberáte sa viac sebou a neprispievate k spoločnému svojou úplnou, celistvou mierou. Ak ste ešte nedosiahli svoj cieľ, malo by vám preto vaše okolie pomôcť – podporiť vás akýmkoľvek možným spôsobom. Kvôli tomu je ale dôležité dať nášmu okoliu, spoločnosti, v ktorej sa pohybujeme, jasný signál o tom, čo chceme dosiahnuť a čo k tomu potrebujeme. V prvom rade nám to dáva väčší manévrovací priestor – a v druhom rade to upevňuje a očisťuje vzťahy s ľuďmi okolo nás. Zhovárať sa o tom, čo chcete dosiahnuť a ako ste ďaleko, pomáhajú pochopiť jednak seba a jednak ostatných.
Ak viete, kto ste a kam sa chcete dostať, možno nie je až také dôležité pýtať sa, kedy presne v tom bode budete. Často sa hovorí, že cesta je cieľom; že samotné napredovanie už zaručuje úspech. No ak je to pravda, nie je možné prekročiť pôvodný cieľ a tým pádom sa od neho vzďaľovať? Nie je pravda, že čas dokáže deformovať nielen priestor, ale aj naše zámery či náhľady? A napokon, nie je pravda, že rôzni ľudia si tie isté udalosti pamätajú inak?
Čo potom čas dokáže urobiť s naším smerom a našimi cieľmi?
Ľudská pamäť – naša individuálna pamäť – je selektívna; ruší staré spojenia a prebudúva ich, oprašuje fakty, ktoré predtým neuznávala, alebo vyhadzuje tie, ktoré sme si kedysi chránili. Pamäť je ovplyvnená časom; niektoré udalosti a skúsenosti sa do nej zarývajú hlboko a nedarí sa ich vykoreniť roky či desaťročia, niektoré sa len obtrú o povrch, aby sa vzápätí celkom vytratili. Niektoré zlyhania si nedokážeme odpustiť aj napriek tomu, že sme neboli jedinými vinníkmi. Niektoré úspechy si nedokážeme priznať aj napriek tomu, že sme sa o ne zapríčinili hlavne my sami. Otázka “Kedy tam prídem?” je preto zradnou otázkou; možno je tým pádom úplne zbytočné si ju klásť a sústrediť sa na vnímanie vlastného stavu v danom momente.
Máte veľké životné otázky? Ak áno (a cítite sa na to), podeľte sa o ne v komentároch. 🙂
Pokračovanie nabudúce.
Dae 