Bod nula

Ak by som mala identifikovať svoj najväčší nedostatok, bol by to nedostatok kontaktov s ľuďmi, ktorí pre mňa veľa urobili. Nie v zmysle, že by mi pomohli; v zmysle, že som sa od nich mohla niečo naučiť – menej či viac, kvantita je v tomto prípade irelevantná. Možno sa rozvíjame sami, ale rozvíjame sa na základe podnetov z okolia.

Aj preto moje odstrihávanie sa od okolia vnímam ako svoju najväčšiu chybu.Práve dnes som bola na výlete a cestou som prechádzala okolo troch miest, s ktorými ma viažu kontakty v podobe ľudí, čo ma istým smerom posunuli. Všetky tie tri osoby sa kedysi úzko prelínali mojou cestou, dokonca som sa s nimi stretla osobne a udržiavali sme písomný kontakt.

Potom časom tieto kontakty ustali, v písomnej aj osobnej podobe.

Stáva sa mi to často; zabúdam na ľudí. Niežeby som na nich zabudla úplne – intenzívne na nich myslím, dokonca si sľubujem, že sa ozvem a dohodnem sa na stretnutí, na obnovení spojenia. Ale väčšinu času sa to skončí v neutrále; tak, ako sa myšlienka na nich objaví, tak sa aj stratí a zahltia ma iné myšlienky. (Mám trojsekundovú pamäť; ako akvarijné rybky. Ak konkrétny podnet neudržiavam dlhšie, zmizne vo víre ďalších.)

Tiež sa mi často stáva, že tí ľudia, ktorým sa dlho neozývam, sú múdrejší ako ja a vedia, že mi treba niekedy zamávať pred nosom mrkvou (alebo ma ňou rovno tresnúť medzi oči).

Ďakujem za to; napriek tomu, že na vás zabúdam, v skutočnosti nezabúdam nikdy. 🙂