Úsmev

Nie je žiadna šifra, je to malá výhra líc, pospevovali by sme si kedysi (spolu s Modusom). Je to maličkosť a mohla by byť pre nás samozrejmá, pretože s úsmevom sa všetko lepšie znáša. Niekedy sa úsmev vyludzuje ťažšie, z rôznych dôvodov. Mali by sme s tým bojovať?

Dnes som mala dva zážitky spojené s úsmevom. Jeden v práci, keď prišla kolegyňa s tým, že bola konzultovať istú záležitosť a dostalo sa jej trochu podráždenej odpovede, tak trochu “potlačila na pílu” a primäla danú osobu usmiať sa. Druhý  po práci, keď som bola na nákupe a pri pokladni sa práve stretali dve panie, jedna usmievavá, jedna mĺkva a zachmúrená.

Všetci sme ľudia. Máme svoje lepšie aj horšie dni. Nie vždy sa nám chce usmievať a niekedy obzvlášť nie vtedy, keď to má byť súčasťou nášho zamestnania (pretože prichádzame do styku s inými ľuďmi). Napriek tomu zastávam názor, že usmievať by sme sa mali. Na seba, navzájom. Pretože to naozaj nie je šifra. Úsmev nie je raketové inžinierstvo; netreba naň vysokú a dokonca ani strednú školu. Rozumiem tomu, keď sa niekomu usmievať nechce. Ale úsmev pomôže aj nám samým, nie iba tým ostatným.

Čo dáš, to sa ti vráti. Niekedy dokonca viackrát. A keď ľudia vedia, že ste tí, ktorí sa na nich usmievajú, budú sa k vám správať aspoň trochu milšie ako obvykle.

Pretože úsmev, to je šanca premenená; nikdy nie premrhaná.