Dnes som dočítala knižku, s ktorou som sa trápila istý čas; je to slovenská (slovanská?) fantasy s názvom Morhen – Posledná kliatba. Vyšla už pred pár rokmi, toto čítanie bolo moje druhé a nepamätám si, ako som sa cítila po prvom prečítaní. 🙂 Ale popri tomto druhom som natrafila na jednu zo zápletiek, ktorá mi trochu spôsobuje mentálne žalúdočné kŕče; a to je spôsob smrti.
Ak nechcete vedieť, o čom táto kniha presnejšie je (pretože na to môžete mať rôzne dôvody), tento odstavec preskočte, pretože bude prezrádzať danú zápletku. Ak chcete pokračovať v bližšom odhalení tejto zápletky, tak jednoducho pokračujte. 🙂 V knihe ide totiž o stret dvoch civilizácií; pôvodnej staroslovenskej (staroslovanskej), ktorá je polyteistická a približne kopíruje bohov, ktorých poznáme z iných polyteistických európskych náboženstiev. Títo majú pochopiteľne vlastné mená (určite si vybavíte aspoň Morenu – tu v knihe Morana; nedokážem jednoznačne povedať, či použitý výraz je pôvodnejší, ale to nie je príliš podstatné) a sú takpovediac “prítomní” v povedomí či moci ľudí, ich silu môžu konkrétni vyvolení jedinci s určitými predpokladmi po absolvovaní náročného tréningu čerpať a používať. Na druhej strane je invázia novej monoteistickej cilivizácie Kríža (viackrát sa v knihe objaví obraz červeného kríža na bielom pozadí), tá má zoznam ľudí, ktorých majú vojaci zabiť, aby vykynožili staré náboženstvo (nedozviete sa, ako ten zoznam vznikol, či jednoducho postupujú systematicky a vyhladzujú všetko, čo nechce akceptovať “New World Order” – odpusťte narážku na konšpirácie – alebo či existuje konkrétny zoznam ľudí, ktorí používajú pôvodnú moc). A tu je ten rozpor; keďže vojaci Kríža týchto ľudí upaľujú, nemôže sa ich duša dostať do Návy (staroslovenské či staroslovanské nebo), tak zvyšok verných vyvolených vyhľadáva na základe vidín tých, ktorí sú ohrození, a zabíjajú ich “očarovanou čepeľou, ktorú vykovali trpaslíci”, aby sa daná duša dostala tam, kam sa má. V jednej pasáži sa táto zápletka ešte zdôrazňuje obrazom, v ktorom hlavný hrdina (verný vyvolený) vidí pri hromadnom upaľovaní (veriaci Kríža boli minimálne v istom období úplne otvorení pyrofili – toto slovo som si vymyslela, ale je výstižné 🙂 ) blúdiace duše, ktorých telá umreli týmto spôsobom a nedostali sa preto do Návy; to upevňuje rozhodnutie danej postavy zachrániť ich duše alebo, ak sa bude dať, zachrániť ich život.
Aby som pokračovala v mojich žalúdočných kŕčoch 🙂 moja racionálna myseľ nedokáže uchopiť koncept “dobrej” a “zlej” smrti. Vo svete existujú rôzne náboženské rituály; niektoré svojich mŕtvych pochovávajú, niektoré spaľujú, niektoré spúšťajú do mora (toto by sa na Slovensku dialo ťažko), ale pokiaľ som si vedomá, všetky týmto spôsobom pracujú s telom až potom, ako zomrie. Koncept, že existuje spôsob smrti, ktorý je vhodný pre dušu, aby našla cestu do neba, a spôsob smrti, ktorý pre takúto dušu nie je vhodný, mi skôr zaváňa kresťanským ponímaním, že je hriech zabiť iného alebo seba, pretože v tom prípade duša musí nutne ísť do pekla (pri samovražde je to tuším horšie, pretože ak niekoho zabijete, stále môžete úprimne oľutovať, ale v konečnom dôsledku sa do toho neba dostať môžete, kdežto ak svoj život ukončíte sami, automaticky ste zatratení; nie som expert, ale takto si to pamätám).
Kdeže je to ten “dobrý” a “zlý” spôsob smrti? V našom primitívnom (vynechávam pejoratívny nádych; toto slovo znamená “prvotný” alebo “pôvodný”) vedomí existujú vždy veci, ktoré sú nám známe, vychádzajú z kultúry, v ktorej sme boli vychovávaní a prirodzene odmietame to, čo tento náš koncept narúša. Z tohto primitívneho vedomia vychádzajú napríklad srdcervúce momenty zo špionážnych alebo vojnových filmov; agent či vojak radšej zabije svojho kolegu, ako by ho mala dostať druhá strana (aj kvôli tomu, aby neprezradil informácie, ale aj kvôli tomu, aby ho nevystavil rôznym formám týrania). V tomto koncepte smrť z “väčšieho obrazu” je stále tá istá, ale niektoré jej formy sme ochotnejší akceptovať vďaka “vznešenosti”, ktorú týmto formám pripisuje naše primitívne vedomie.
Napadá mi ešte jedna paralela; samovražední atentátnici, ktorí berú svoju smrť ako “dobrú”, ak tým pomôžu šíreniu slávy islamu prostredníctvom smrti nevercov. Súčasná európska civilizácia sa môže zdať ako pokročilejšia oproti tomu, čo sa deje v rámci deja vyššieuvedenej knihy; potom sa náhodou pozriete na niektoré zákony a témy, ktoré sa z času na čas zrazu vyťahujú na svetlo a iba sa divíte, čo za ľudia sa v tejto civilizovanej spoločnosti objavili – a hlavne odkiaľ.
Na konci tejto dlhej úvahy vlastne ani neviem, čo si z toho všetkého vziať. Možno kniha bola iba maskovaním žalúdočných kŕčov, ktoré mi v skutočnosti spôsobuje niečo iné a toto bol iba kameň, čo rozbil sklo. Smrť je iba smrť; primitívne ostane vždy iba primitívne a prejaví sa zaručene vtedy, keď nášmu racionálnemu mejkapu dôjde dych a nevydrží besnenie živlov. Sme iba živočíšny druh, ktorý je extrémne dobrý v mnohých veciach, ale najviac v zabíjaní.
A možno ešte viac v zabíjaní z tých správnych dôvodov.
Dae 