Tridsať mesiacov v novom svete

Po tropických horúčavách prišlo opäť obdobie na prelome jari a leta. Značne sebecky si želám, aby takéto počasie trvalo celé leto – slnko sa z času na čas skrýva za oblakmi, občas pofúkne vietor, teploty sa držia okolo dvadsiatky a keď prší, je to príjemný dážď a nie predpríprava na parnú saunu. Ja viem; mnohí si budú rovnako sebecky želať, aby bolo leto naozaj slnečné a horúce, pretože inak sa ani neoplatí chodiť na kúpaliská a chytať bronz. Nuž, chytajte si akékoľvek kovy chcete. Napokon, vždy sa budem vedieť zavrieť medzi štyrmi stenami, teda v prípade núdze.

Posledný mesiac bol tak trochu mesiacom samoty; ten posledný mesiac školského roka vyhľadávam samotu v maximálnej možnej miere. Na jeho počiatku to ešte nebolo také ružové, pretože ešte stále bolo pred prijímačkami na vysoké školy, ale teraz sa mi podarilo užívať si pokoj, niekoľko dní takmer bez kolegov a takmer bez žiakov. Nie úplne, pravdaže; ale podarilo sa to zminimalizovať. Ak si ešte odmyslím niektoré drobné nedostatky – napríklad veľmi malú rezervu ochoty na vykonávanie akejkoľvek činnosti – bolo by to ideálne obdobie. Vlastne nie, nie ideálne. Takmer ideálne. Ideál je nedosiahnuteľnou métou, dokonca aj v predstavách. Holt, taká je realita; platí aj pre myslený svet.

Keby som mala svoje momentálne nastavenie vyjadriť farbou, ako som to kedysi robievala, bola by to čierna. Možno ako konzervatívna čierna, možno ako prázdna čierna či plná čierna – v tme ťažko zistíte, či je izba prázdna alebo preplnená, totiž do prvého zakopnutia o kus nábytku – každopádne ťažko preskúmateľná čierna, kedy nesmieme používať svoj najviac používaný zmysel a vraciame sa do prvopočiatkov našej existencii; k bytiu v tme a tichu, naším spojencom nebolo nič iné len hmat, ktorému sme až neskôr prisúdili treťoradú existenciu.

To je vlastne možno najvýstižnejšie pomenovanie tohto štádia – prvopočiatok. Nie úplný, nie je to návrat a nie je to ani znovuzrodenie, pretože toto je vedomý prechod na krátke obdobie do štádia izolácie od vonkajšieho sveta. Štádium otupenia zmyslov, pričom ostáva ako najdôležitejší hmat, pretože oči, uši, nos a aj jazyk nás môžu klamať. Ostáva iba priamy dotyk hmoty a hmoty, teda toho, čo pokladáme za hmotu a hmotu. Toho, čo náš mozog interpretuje ako hmotu v jej rôznych úrovniach existencie, so slabšími či silnejšími väzbami medzi jej stavebnými časticami, ktoré sa vnútri seba tiež viažu slabo či silno. Tvorba je kľúčom k štádiu izolácie, pretože tvoríme svoj svet nanovo.

Alebo ho možno iba spoznávame znovu od základov. Možno počas pracovného každodenného života strácame so svojím svetom fyzický kontakt. Niežeby sme ho nevideli alebo nepočuli, je predsa tam, ale nie celkom ho vnímame, dívame sa cezeň a počúvame zvuky iných svetov, ktoré interagujú s naším.

Príliš premýšľam. K prvopočiatočnej fáze – a obzvlášť k tej nasledovnej, ktorá bude patriť ozajstnej izolácii – to nepatrí. 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s