Ktovie, ako je na tom zvyšok sveta… ale to, čo z neho vidím cez okno, je zahalené hmlou a premoknuté. Och iste… prešli prvé tri mesiace po tom, čo sme uzreli svetlo sveta. A toto je náš jediný spôsob komunikácie; plač.
Včera, keď sa završoval ten prvý rok, som mala nostalgickú náladu a čítala som si staré maily. Spomínala som na jednu celkom konkrétnu komunikáciu, čo mi vtedy zamotala hlavu a pri návrate k nej som si silnejšie uvedomila to, že svety sú stále prepojené.
Píšem tieto zápisky pod hlavičkou “nového sveta”, sveta po konci sveta. A na konci prvého roka tohto nového sveta na sebe cítim tiaž každého jedného dňa. Ale aj napriek tomu, že naň myslím ako na nový svet, cítim ho ako nový svet a žijem ho ako nový svet, je stále prepojený na ten pôvodný. Isteže, nijako to neznižuje jeho hodnotu. Všetko má svoje korene, z ktorých vyrastá a… čerpá výživu. Žijeme z minulosti, pretože je to minulosť, ktorá nás vytvorila. Dieťa čerpá všetky svoje vlastnosti z čias, kedy je ešte spojené s matkou, či už na fyzickej alebo emocionálnej úrovni. Takisto nový svet čerpá všetko, čo pozná od toho sveta, ktorý mu predchádzal.
Stále žijeme v novom svete. To, že sa podobá na ten predošlý, ešte neznamená, že nie je iný.
Pretože je.
Dae 
Presne tak. Tiež som si prechádzal minulé konverzácie. Bolo to poučné. Zaspomínal som si aj na minulý rok a zároveň som cítil ako ku mne prehovára ten terajší. Cez spojenie, pochopenie.