Vonku sa stmieva a Mesiac vyjde až po polnoci, pretože si potrebuje poutierať oči po dnešnom rozcitlivení. Cúva po minulotýždňovom splne a akoby padal; šestnástka je číslom pýchy, ktorá predchádza pádu. Niekedy sa toho jednoducho nakopí toľko, že ťa z vrcholu veže priam sotí nadol. Ľudské plecia nie sú nekonečne rozpínateľné.Tento mesiac ma doháňa všetko, čo sa za posledné obdobie potichu odsúvalo na chvíľu, kedy bude viac času. Nie som sama; zriedkakedy sa stane, že ste v niečom úplne sami. A ako sa veci kumulujú a sypú, sype sa nám aj sebaovládanie a vlastný obraz o sebe. Rozliepajú sa zrniečka piesku, o ktorých zabúdame, že sú samostatné a radšej ich vidíme vo forme celku.
Niekedy je potrebné rozlepiť tú skladačku; vždy sa to ale stáva v tej najnevhodnejšej chvíli. Poznáte také chvíle – všetko treba riešiť naraz a tak riešite nielen vonkajšie, ale aj vnútorné problémy. Piesok sa sype, uteká medzierkou medzi sklenými stenami a tak nám uteká čas, hodnota, ktorá sa meria najťažšie zo všetkých, pretože čas je subjektívny.
Pád z veže je príležitosťou otestovať všetky hranice, ktoré okolo seba vidíme. Všetko, čo nás doháňa, musíme zvládnuť a až potom sa zadivíme, čo všetko sa nám podarilo pod tlakom okolností, popri páde do prázdna, vyriešiť lepšie ako sme očakávali. A keď dopadneme, vieme sa otriasť a znovu liezť nahor, odkiaľ je ten najlepší výhľad. Tam, kde sme boli predtým a boli sme presvedčení, že zvládneme čokoľvek.
A zvládneme.
Dae 
Občas vidím svet inak ako ho opisujete. No tento mesiac vnímam rovnako. Pre mňa je to veľmi dobrý mesiac, v ktorý sa ukončuje jedna pomyselná etapa a formujem si základy pre novú. Možno to bude práve tým že som zavŕšil tretie sedemročné obdobie. Zažívam pomyselný úsvit umocnený príchodom jari. A netuším prečo, hrozne sa teším na leto.